Jean-Claude Juncker sa narodil 9. decembra 1954 v Redange v Luxembursku. Detstvo strávil v Belvaux. Jeho otec pracoval ako oceliarsky robotník a počas druhej svetovej vojny bojoval na strane Tretej ríše, keď bol násilne odvedený do nemeckého Wehrmachtu.
Mladý Jean-Claude navštevoval školu v belgickom Clairefontaine a pred návratom domov zmaturoval v Lycée Michel Rodange. V roku 1975 pokračoval v štúdiu práva na francúzskej univerzite v Štrasburgu, ktoré ukončil v roku 1979. Právnickú prax však nikdy nevykonával. Okrem svojho rodného jazyka hovorí plynule francúzsky, nemecky a anglicky.
Politická kariéra v Luxembursku
Juncker bol ešte počas štúdií aktívny v Kresťansko-sociálnej ľudovej strane (CSV) a niekoľko rokov zastával post predsedu Zväzu kresťanskosociálnej mládeže. Jeho politická kariéra začala v roku 1982, keď sa po návrate do Luxemburska stal tajomníkom pre prácu a sociálne zabezpečenie vo vláde Pierra Wernera.
V roku 1984 sa prvýkrát dostal do luxemburského parlamentu. V novej vláde neskoršieho predsedu Európskej komisie Jacquesa Santera sa stal ministrom práce. V tejto funkcii sa začalo prejavovať jeho proeurópske smerovanie, keďže sa ujal úlohy moderátora mnohých debát pri rokovaniach v Európskej únii. Jean-Claude Juncker sa zároveň stal aj guvernérom Svetovej banky.
Krátko pred parlamentnými voľbami v roku 1989 sa vážne zranil pri autonehode a strávil dva týždne v kóme. Po zázračnom prebudení sa vrátil do luxemburského parlamentu a obhájil svoj mandát. V staronovej vláde Jacquesa Santera opäť získal post ministra práce a zároveň zodpovedal aj za rezort financií. Rovnaká situácia nastala aj po voľbách v roku 1994.
Predseda vlády Luxemburska
V roku 1990 bol Juncker zvolený za predsedu Kresťansko-sociálnej ľudovej strany. Na začiatku 90. rokov predsedal ECOFINu, Rade ministrov financií členských krajín EHS, ktorá sa kľúčovo podieľala na konečnej verzii Maastrichtskej zmluvy. Juncker bol spoluzodpovedný za uzavretie oddielu ekonomickej a monetárnej politiky únie a sám zmluvu podpísal v roku 1992.
Po tom, čo Jacques Santer odstúpil z funkcie predsedu vlády Luxemburska v roku 1994, Juncker prevzal tento post. Do funkcie premiéra bol vymenovaný 20. januára 1995. Po vymenovaní sa vzdal postu vo Svetovej banke, ale ponechal si obe ministerské kreslá a navyše sa stal aj ministrom zahraničia.
Juncker vykonával funkciu premiéra Luxemburska od roku 1995 až do roku 2013, čím sa stal najdlhšie úradujúcim predsedom vlády spomedzi všetkých krajín v Európe. Počas prvého funkčného obdobia usiloval o zvýšenie prestíže Luxemburska v zahraničí a zameral sa na ekonomickú platformu v prehlbovaní bilaterálnych medzinárodných vzťahov. V médiách získal titul „staviteľ koalícií“.
Počas sporu medzi francúzskym prezidentom Jacquesom Chiracom a nemeckým kancelárom Helmutom Kohlom sa v roku 1996 prejavil ako úspešný mediátor. Médiá ho vtedy označili za „hrdinu z Dublinu“.
Ako premiér Luxemburska bol celkovo dvakrát predsedom Európskej rady (v rokoch 1997 a 2005). Zameral sa na integráciu únie najmä v oblasti sociálnych vecí a vytvoril plán boja s nezamestnanosťou, nazvaný „luxemburský proces“.
V roku 1999 sa znovu stal premiérom Luxemburska, tentoraz v koalícii s Demokratickou stranou. Po voľbách v roku 2004 sa vrátil k pôvodnej koalícii so Socialisticko-robotníckou stranou.
Euroskupina a ekonomická stabilita
Juncker inicioval vznik neformálnej skupiny ministrov financií, ktorí sa zamýšľali nad ďalšou monetárnou politikou únie. Túto euroskupinu viedol osem rokov (2005 - 2013). V rokoch jeho pôsobenia vo funkcii premiéra sa zvýšila životná úroveň krajiny a narástol počet prisťahovalcov. Na rozdiel od iných krajín EÚ malo Luxembursko počas jeho vlády, keď premiér zároveň riadil ministerstvo financií, celých dvadsať rokov vyrovnaný rozpočet.
V roku 2005 sa konalo v Luxembursku referendum o ratifikácii Zmluvy o Ústave pre Európu. Juncker spojil existenciu vlády s úspechom v referende, ktoré vyhral s 56,5 % hlasov pri 88 % účasti.
V Scheveningene bol zvolený za predstaviteľa pre spoločnú menu, tzv. Pána Euro, na obdobie dvoch rokov. Jeho úlohou bola koordinácia hospodárskej politiky eurozóny. Stal sa jedným z najdôležitejších činiteľov predovšetkým vďaka svojim snahám o sociálne integrovanú Európu pred nástupom ekonomickej krízy v roku 2008.
Jean-Claude Juncker a Európska komisia
Pred voľbami do Európskeho parlamentu v roku 2014 ho Európska ľudová strana (EPP) navrhla ako kandidáta na predsedu Európskej komisie. EPP získala najväčší počet mandátov, ale Junckerova kandidatúra čelila odmietavým postojom niektorých politických lídrov, vrátane premiéra Spojeného kráľovstva Davida Camerona a premiéra Maďarska Viktora Orbána. Napriek tomu, s podporou nemeckej kancelárky Angely Merkelovej bol v júli 2014 Európskym parlamentom zvolený za predsedu Európskej komisie so ziskom 422 zo 729 hlasov.
Mandát a politické priority
Počas svojho pôsobenia ako predseda Európskej komisie presadzoval zavedenie povinných kvót pre prerozdelenie utečencov medzi členské štáty EÚ, čo viedlo k sporu s maďarským premiérom Viktorom Orbánom.
Juncker podporil v roku 2014 sankcie EÚ proti Rusku. Zároveň však kritizoval nové americké sankcie proti Rusku, ktoré by mohli postihnúť európske firmy spolupracujúce na rozšírení plynovodu Nord Stream.
Junckerova komisia, ktorá pôsobila od 1. novembra 2014 do 30. novembra 2019, si stanovila niekoľko základných cieľov: prepojený jednotný digitálny trh, hlbšia a spravodlivejšia menová únia, nová podpora pre pracovné miesta, rast a investície, pružná energetická únia s progresívnou politikou klimatickej zmeny a silnejší globálny hráč.
Škandály a kritika
Ani vláda Jeana-Clauda Junckera sa nezaobišla bez škandálov. Informácie z dokumentov LuxLeaks naznačovali, že v rokoch 2002 - 2010 sa Luxembursko podieľalo na daňových únikoch a pomáhalo nadnárodným monopolom platiť nižšie dane, pričom Juncker mal cielene brániť daňovej reforme EÚ.
V roku 2013 prepukol škandál, že jeho tajná služba odpočúvala luxemburskú politickú špičku a získané informácie zneužívala. Juncker bol obvinený, že nedokázal zabrániť zneužívaniu moci zo strany spravodajských služieb, čo viedlo k jeho demisii v júli 2013.
Juncker bol tiež kritizovaný za svoje nevhodné správanie počas formálnych stretnutí, napríklad na summite lídrov Európskej únie v roku 2015, kde tľapkal Karla-Heinza Lambertza po bruchu a maďarského premiéra Viktora Orbána vítal ako diktátora. Pre jeho problémy s udržaním sa na nohách sa objavovali názory, že za jeho správaním je alkohol.
Súkromný život
Jean-Claude Juncker je ženatý od roku 1979 s Christiane Frising. Manželia nemajú žiadne deti.
Je považovaný za jedného z tvorcov eura a kľúčového európskeho politika. Svojej politickej kariére získal desiatky európskych cien, čestných doktorátov a čestných občianstiev.