Návrh a realizácia spodných stavieb predstavuje komplexnú výzvu v stavebníctve, ktorá si vyžaduje dôkladné zváženie mnohých faktorov. Kľúčovými oblasťami, ktoré majú zásadný vplyv na spoľahlivosť a životnosť celej stavby, sú hydroizolačná ochrana a zabezpečenie efektívneho vetrania. Správne navrhnuté a zrealizované riešenia v týchto oblastiach sú nevyhnutné na ochranu stavebných konštrukcií, udržanie zdravého vnútorného prostredia a predchádzanie nákladným poruchám.
Hydroizolačná ochrana spodných stavieb
Hydroizolácia spodnej stavby chráni objekt (jeho stavebné konštrukcie a vnútorné prostredie) proti vode a spravidla i proti ďalším vplyvom okolitého prostredia, ako je napríklad korózne namáhanie stavby (agresívna voda, bludné prúdy, chemicky znečistené horninové a pôdne prostredie okolo objektu) a zaťaženie stavby radónom z podložia.
Vymedzenie hydrofyzikálneho namáhania
Úlohou hydroizolácie je zabrániť prenikaniu pôsobiacej vody. Tá môže byť podpovrchová (zemná vlhkosť, podzemná voda), atmosférická (zrážková voda, vlhkosť ovzdušia), prevádzková a povrchová (rieky, nádrže). Každá pôsobiaca voda vytvára iné hydrofyzikálne namáhanie, ktorému by použitá hydroizolácia mala odolávať. Známe sú tri stupne namáhania: tlaková voda, gravitačná voda a zemná vlhkosť.
Na Slovensku v oblasti navrhovania a realizácií hydroizolácií spodných stavieb stále trpíme nedostatkom normového prostredia, ktoré by bolo vodítkom pre projektantov a realizačné firmy. V tejto oblasti sa môžeme inšpirovať napríklad od našich susedov z ČR, ktorí majú tradície a skúsenosti premietnuté do predpisov, ako sú ČSN P 73 0600 Hydroizolace staveb - Základní ustanovení a ČSN P 73 0606 Hydroizolace staveb - Povlakové hydroizolace - Základní ustanovení. Atelier DEK pri riešení dimenzií hydroizolačných povlakov uplatňuje náročnejšie kritériá než sú uvedené v spomínaných normách, prikláňajúc sa viac na stranu bezpečnosti.
Aby sme mohli správne navrhnúť hydroizolačnú ochranu spodnej stavby, musíme presne definovať a poznať, čomu má táto ochrana odolávať, respektíve čo má zabezpečovať. K tomu, aby sme mohli definovať požadované okrajové podmienky pre návrh samotnej dimenzie hydroizolačného povlaku, musíme vedieť správne definovať oblasti hydrofyzikálneho namáhania (expozície). Hydroizolácia spodnej stavby je spravidla po zrealizovaní neprístupná, preto sú riziká hydroizolačného neúspechu vysoké. Návrhu a realizácii ochrany spodnej stavby je preto potrebné venovať maximálnu pozornosť a dôraz.
Typy hydroizolačných materiálov
Najčastejšie sa hydroizolácie vonkajších podzemných častí budov zhotovujú z povlakových materiálov na báze PVC fólií, asfaltovaných alebo modifikovaných asfaltovaných pásov, bitúmenových stierkových materiálov, prípadne inak modifikovaných stierkových materiálov. Materiály, z ktorých sa zhotovujú, musia byť odolné proti hnilobným procesom, nesmú prepúšťať vodu, zemnú vlhkosť, vodné pary a ideálne ani radón z podložia.
- Modifikované asfaltované pásy: Ide o modifikované pásy s prísadami proti biologickej korózii a v prípade vegetačných striech aj s prísadami na ochranu proti prerastaniu koreňov. Tieto pásy sa používajú na vytvorenie hlavnej hydroizolačnej vrstvy spodných stavieb, ochranu stavby proti zemnej vlhkosti, stekajúcej vode, tlakovej vode a aj radónu. Profilovaná spodná strana sa stará o celoplošné spojenie s podkladom. Pásy sa zvyčajne aplikujú natavením plameňom.
- Hydroizolácie na báze mäkčeného PVC (HI mPVC): Predstavujú homogénne fólie, ktoré sa používajú do pozemných a podzemných častí stavby proti zemnej vlhkosti, ale aj proti agresívnej tlakovej vode. Fólie mPVC sa vyznačujú vysokou odolnosťou proti prenikaniu radónu a navyše aj chemickou odolnosťou proti väčšine anorganických kyselín, zásad a ich solí. Ich súčasťou nemusí byť výstužná mriežka, vďaka čomu sa dajú vytvoriť dokonale tesné spoje a detaily. Fólie sa aplikujú teplovzdušným zváraním alebo sa mechanicky kotvia do podkladu.
- Cementové hydroizolácie: Sú ideálne pre vonkajšie aj vnútorné aplikácie, napríklad bazény, pivnice, pod povrchy z keramických dlaždíc. Vyznačujú sa extrémnou priľnavosťou k rôznym typom podkladov a vynikajúcou odolnosťou voči soľným roztokom, vode, alkoholu a zriedeným kyselinám a zásadám. Boli špeciálne vyvinuté tak, aby odolávali tlaku vody z „pozitívnej“ strany a chránili konštrukciu pred poškodením. V prípade konštrukcií v zemi, ako je napríklad pivnica, vyžadujú riešenie na ochranu pred tlakom vody z „negatívnej“ strany.
- Hydroizolácie na báze MS polymérov: Majú vlastnosti ako jednoduchá aplikácia a vysoká pružnosť, čo im umožňuje spájať trhliny a tesniť lokálne poruchy alebo nové prestupy. Tieto izolácie môžete použiť ako celoplošné membrány a sú vhodnou alternatívou k polyuretánom a silikónom.
- Betón s prísadou sekundárnej kryštalizácie: Je to vylepšený systém pre spodnú stavbu, kde prísada zvyšuje odolnosť betónu voči prenikaniu kvapalín a jeho schopnosť samohojenia v mieste menších trhlín až do šírky niekoľkých milimetrov. Taktiež sa overuje jeho schopnosť odolávať chemicky náročnejšiemu prostrediu. V niektorých aplikáciách môže byť vhodné kombinovať túto konštrukciu s membránovou izoláciou.
Pri obnove a návrhu stavebných konštrukcií je potrebné overovať kompatibilitu navrhovaných materiálov a výrobkov, aby bola zabezpečená dlhodobá životnosť stavby. Je dôležité zvážiť spolupôsobenie hydroizolačnej ochrany s nosnou konštrukciou, aby sa dosiahla optimálna ochrana a trvanlivosť celej stavby.
Návrh a realizácia hydroizolačných systémov
Kritériá výberu systému hydroizolačnej ochrany pre danú hydrofyzikálnu expozíciu, korózne a mechanické namáhanie sú jeho spoľahlivosť, hydroizolačná bezpečnosť, prístupnosť a trvanlivosť. Požadovanú trvanlivosť systému hydroizolačnej ochrany stanoví investor objektu, zatiaľ čo hydroizolačnú účinnosť, spoľahlivosť a prístupnosť hydroizolácie stanoví projektant na základe situácie stavby, navrhnutých konštrukcií a využitia priestorov pod úrovňou terénu.
Predpokladané kritériá pre návrh hydroizolačného systému sa môžu v priebehu realizácie stavby meniť, preto je vhodné po výbere dodávateľa a vyjasnení technológií posúdiť ich vhodnosť. Systémy hydroizolačnej ochrany sa často realizujú:
- Na tuhú podkladnú konštrukciu staticky nezávislú s nosnými konštrukciami objektu (napríklad paženie). Vhodné iba pre hydroizolačné fólie.
- Na tuhú podkladnú konštrukciu založenú spoločne s nosnými konštrukciami objektu (napríklad primurovka).
- Na dokončenú stavebnú konštrukciu (spravidla izolovanie suterénnych stien z vonkajšej strany).
- Na dokončenú stavebnú konštrukciu, kde je hydroizolácia vytiahnutá na nízku primurovku. Po zhotovení suterénnej steny je primurovka čiastočne demontovaná a zvislá hydroizolácia je napojená na obnaženú hydroizoláciu.
Systém hydroizolačnej ochrany objektu zahŕňa funkčné trvalé odvodnenie priľahlého prostredia, aby sa voda nemohla hromadiť a pôsobiť tlakom. Navrhnuté hydroizolačné povlaky sú z hľadiska spoľahlivosti navrhnuté tak, aby sa riziko hydroizolačného neúspechu blížilo k nule. Kombinácie povlakov rôznych materiálových báz (napr. asfaltované pásy a fólie z PVC-P) v jednom systéme hydroizolačnej ochrany sú vzhľadom k ich obtiažnej spojiteľnosti neprípustné.
Prípadová štúdia: Poruchy hydroizolácie a ich sanácia
Typickým príkladom problémov, s ktorými sa Atelier DEK stretol počas svojej expertnej činnosti, je objekt rodinného domu osadeného do nepriepustného horninového prostredia svahovitého terénu. Zásypy stavebnej jamy okolo objektu boli priepustné. Trojpodlažný rodinný dom s jedným podzemným podlažím (1. PP) mal podpivničenú časť, ktorá zaberala pôdorysnú plochu 1. NP okrem garáže.
Hydroizolačný systém spodnej stavby bol navrhnutý a zrealizovaný z povlakovej hydroizolácie z dvoch oxidovaných asfaltovaných pásov (GLASBIT G200 S40) bez akýchkoľvek ďalších opatrení (napr. drenáž), ktoré by znižovali hydrofyzikálne namáhanie suterénnych konštrukcií. V projektovej dokumentácii nebol špecifikovaný spôsob realizácie povlakovej hydroizolácie ani zhotovenia detailov. Prechod vodorovnej hydroizolácie na zvislú bol riešený spätným spojom.
Podzemné podlažie je založené v relatívne nepriepustnom prostredí, avšak okolo objektu je zhotovený zásyp, ktorý je priepustný pre vodu. Po 1,5 roku od kolaudácie objektu sa v priestoroch interiéru začali objavovať prvé prejavy zatekania, ktoré sa prejavili v čase jarného topenia snehu v kombinácii s teplým dažďom. Pri prieskume boli zistené netesné miesta v časti spätného spoja, kde asfaltované pásy neboli medzi vodorovnou a zvislou plochou vzájomne dostatočne zvarené, čoho dôkazom bolo naplavené bahno medzi asfaltovanými pásmi.
Ďalším netesným miestom bol dodatočne realizovaný prestup odvetrávacieho potrubia miestnosti vínotéky v podzemnom podlaží na severovýchodnej stene objektu. V dôsledku pôsobenia tlakovej vody dochádzalo v mieste spätného spoja a prestupu odvetrávacieho potrubia k vnikaniu vody do objektu a následnému kapilárnemu vzlínaniu vody konštrukciami stien a podláh. Tieto skutočnosti potvrdzujú nesprávny návrh hydroizolačnej ochrany spodnej stavby vo vzťahu k hydrofyzikálnemu namáhaniu.
Atelier DEK spracoval posúdenie a odporučil postup odstránenia porúch zatekania. Pri návrhu boli limitovaní okrajovými podmienkami existujúceho objektu, takže nebolo možné riešiť zvýšenie hydroizolačnej ochrany bez zásahu do nosných konštrukcií. Návrh pozostával z realizácie novej zvislej hydroizolácie so správne zhotoveným napojením na pôvodnú hydroizoláciu a prechodom vodorovnej hydroizolácie na zvislú.
I tak elementárna vec, akou je spájanie povlakových hydroizolácií v prechode z vodorovnej na zvislú, je mimoriadne dôležitým prvkom pre spoľahlivosť celého hydroizolačného systému. Spätný spoj, ako vyplýva z dlhodobých skúseností, nie je možné pre špecifiká jeho technológie zhotovenia považovať za spoj vhodný do viac hydrofyzikálne namáhaných miest (napr. podzemná voda). V rámci odstraňovania porúch hydroizolácie boli riešené i prestupy inštalácií.
Keďže vybudovaním drenáže sa znížilo hydrofyzikálne namáhanie spodnej stavby, povlakovú hydroizoláciu bolo možné navrhnúť na vodu presakujúcu priľahlým pórovitým prostredím (gravitačná voda presakujúca horninovým prostredím okolo vertikálnych plôch podzemných častí budov). Hydroizolácia vodorovných plôch ostala bez akýchkoľvek ďalších opatrení, keďže sú tieto časti neprístupné (zakryté nosnými konštrukciami).
Návrh hydroizolácie zvislých plôch pozostával z vyspravenia pôvodných asfaltovaných pásov a z nového celoplošne nataveného SBS modifikovaného asfaltovaného pásu s nosnou vložkou zo sklenenej tkaniny (napr. GLASTEK 40 SPECIAL MINERAL). Asfaltovaný pás bol navrhnutý tak, že sa zatiahol až na podkladný betónový žliabok drenážneho potrubia. K trvalému odvodneniu zásypu okolo celého objektu bolo odporučené systémové riešenie pomocou drenáže. Sprievodným opatrením bolo povrchové odvedenie vody smerom od objektu vytvorením nepriepustnej povrchovej úpravy odkvapovej časti a zároveň vhodným tvarovaním okolitého terénu.
V rámci odstránenia prejavov zatekania v interiéri bolo navrhnuté odstránenie omietok do výšky 1m a preškrabanie škár v murive do hĺbky 20 mm, čím sa zaistilo lepšie vysušovanie stien. Drenážny systém bol navrhnutý okolo celého pôdorysu suterénu objektu podľa zásad Atelieru DEK. Keďže objekt v časti garáže nie je podpivničený, realizácia celého drenážneho systému by bola náročná. Preto bola navrhnutá etapizácia. I. etapa riešila drenáž od vstupu do objektu (SV stena) a pozdĺž steny kolmej na vstup (JV stena).
Pre prípad, ak by sa riešenie podľa I. etapy nepreukázalo ako postačujúce (po dobu cca 1 rok), bola navrhnutá II. etapa s dvoma alternatívami:
- Alternatíva 1.A.: Ekonomicky a technicky náročnejšia, vyžaduje realizáciu razenej štôlne popod garáž.
- Alternatíva 1.B.: Technicky a ekonomicky menej náročná, spočíva v riešení drenážneho systému výkopom vo vnútri garáže.
- Alternatíva 2: Vedenie drenáže v nepodpivničenej časti (garáž) odsadením na min. 2 m vzdialenosť od objektu.
TEST | Funkčnosť drenážneho systému
Inovatívne prístupy v hydroizolácii
Voľba menej vhodného alebo absolútne nevhodného, či finančne menej náročného riešenia sa môže počas užívania objektu prejaviť neskoršími poruchami. Finančné náklady na ich odstránenie sa môžu vyšplhať omnoho vyššie ako tie ušetrené. Hydroizolácia spodnej stavby pri akomkoľvek hydrofyzikálnom namáhaní predstavuje kľúčovú vrstvu pre spoľahlivosť a životnosť celej stavby. Správny návrh hydroizolačných vrstiev si vyžaduje komplexné premyslenie celej konštrukcie spodnej stavby. Každá stavba je jedinečná a vyžaduje si individuálny prístup k hydroizolácii.
Jednoduchosť a efektívnosť aplikácie hydroizolácie sú dôležité kritériá. Často sa vyskytli prípady, kde sa pri konštrukcii spodných stavieb v náročnejších podmienkach, najmä v oblastiach s vysokým nasýtením podložia vodou, používali betónové tvárnice ako stratené debnenie. Tieto konštrukcie sa izolovali membránovou izoláciou s využitím bitúmenových pásov, avšak mnohé z týchto izolácií nemali dostatočnú odolnosť voči prenikaniu vody. Následkom boli priesaky vody v styku podlahy so stenou aj v ploche stien. Riešenie pre takéto problémy existuje, avšak ich sanácia môže byť nákladná a komplikovaná, najmä, ak sa musí vykonávať po dokončení stavby. Tieto nepríjemnosti sa dajú minimalizovať už pri návrhu konštrukcie, kde sa zváži vhodné hydroizolačné riešenie.
Hydroizolácia spodnej stavby predstavuje náročný proces, ktorý má významný vplyv na celkovú životnosť stavby. Aby bola zabezpečená funkčnosť hydroizolácie, je kľúčové dôkladne si premyslieť jej prevedenie. Oprava chýb v hydroizolácii je často veľmi náročná a nákladná, preto je nevyhnutné venovať starostlivosť a presnosť pri jej vykonávaní. Odporúča sa zvoliť jednoduché a spoľahlivé postupy a tiež minimalizovať oblasti, kde sa hydroizolácie vzájomne prekrývajú alebo kde dochádza k prelomeniam hydroizolačného systému.
Vetranie a kvalita vnútorného prostredia v budovách a spodných stavbách
Kvalita vnútorného prostredia je pre užívateľov budovy mimoriadne dôležitá, a to nielen v obytných miestnostiach nad zemou, ale aj v priestoroch spodných stavieb, akými sú pivnice či technické miestnosti. Požiadavky zákonov a predpisov na vnútorné prostredie budov sú zhrnuté v rôznych normatívnych dokumentoch, napríklad v článku [7] Požiadavky na vnútorné prostredie budov. Projektant má k dispozícii množstvo nástrojov, ktorými môže zaistiť tepelnú stabilitu budovy ako v zimnom, tak aj letnom období.
Potreba vetrania a jeho vplyv na zdravie
Byty a domy staršieho dáta sa prebytočnej vlhkosti a vydýchaného vzduchu zbavujú často samovoľne infiltráciou, tzn. vďaka netesnostiam okien aj stavebných konštrukcií. Tento dej je spojený so stratou tepla a s nízkou tepelnou pohodou. Prievan, ktorý spôsobujú netesnosti a veľké rozdiely teplôt, núti používateľa k obmedzeniu netesností. S novými tesneniami či oknami však vzniká potreba riadeného vetrania. Nedostatočné vetranie potom vedie k zvýšeniu relatívnej vlhkosti, vyššej koncentrácii CO2 alebo dokonca škodlivých látok (formaldehyd, toluén, butylacetát, naftalén a mnoho ďalších).
Človek aj pri najnižšej pracovnej záťaži vypotí približne jeden deciliter vody za hodinu. Ďalšiu vlhkosť dodá kúpeľňa a kuchyňa. Pobyt ľudí v budove prináša teplo a vlhko, čo môže byť do istej miery pozitívom, ale súčasne sa tým zvyšuje priestorový obsah CO2. Čerstvý vzduch obsahuje cca 300 ppm CO2, zatiaľ čo pri dýchaní vzduch postupne "vydýchava" až na prijateľný obsah CO2 1000 až 1500 ppm. Ak sa trvalo nevetrá (odporúča sa vetrať s intenzitou 15 - 25 m3 za hodinu), dosiahne obsah oxidu uhličitého vysokú koncentráciu, čo negatívne pôsobí na človeka (únava, ospalosť, bolesť hlavy).
Zvyšujúca sa vlhkosť v nevetranom priestore sa v prvej fáze prejaví nadmernou kondenzáciou vodnej pary na chladných zasklených povrchoch. Dlhodobá prítomnosť plesní vo vnútornom prostredí má na človeka fatálne následky. Vlhkosť ovplyvňuje aj pocit tepelnovlhkostnej pohody. Keď je vysoká, vedie k pocitom dusna, sťažuje odparovanie potu a znižuje ochladzovanie tela. Absencia kyslíka v ovzduší má pre človeka za následok pocit únavy, ospalosť až častú bolesť hlavy. Tieto vplyvy sa, žiaľ, prejavia až o niekoľko rokov, preto je nevyhnutné im predchádzať včas, už pri obnove budovy.
Moderné vetracie systémy a legislatívne požiadavky
Po stáročia používaný spôsob vetrania oknami, tzv. nárazové vetranie, je nedokonalé a energeticky náročné. Spolu s vhodným vykurovacím systémom však poskytuje dobrú tepelnú pohodu. Modernou analógiou sú rôzne vetracie štrbiny, klapky, mikroventilačné polohy okenných krídiel, niekedy aj s možnosťou spätného získavania tepla. Z hľadiska úspor aj správneho vetrania je lepšie využiť niektorý zo systémov, ktorý sleduje relatívnu vlhkosť.
Vyššie úspory energie na vykurovanie aj chladenie budov je možné dosiahnuť použitím vzduchotechnického systému s tzv. rekuperáciou. Vo výmenníku odovzdáva znečistený vnútorný vzduch časť svojej tepelnej energie čerstvému vzduchu privádzanému zvonku. K dispozícii sú rekuperačné jednotky na zabudovanie do steny, ktoré riešia výmenu vzduchu v jednej miestnosti, aj jednotky, ktoré sú schopné vetrať (ale aj vykurovať a chladiť) celý dom. Tie umožňujú viac vetracích režimov a sú základom teplovzdušného vykurovania. Pokiaľ sa rekuperačný systém doplní o zemný výmenník, dochádza k ďalšej úspore vďaka predohrevu čerstvého vzduchu v zime (až o 20 °C) a ochladeniu (o cca 10 °C) v lete. Tieto systémy sú už s úspechom prevádzkované v mnohých nízkoenergetických a energeticky pasívnych domoch v zahraničí aj u nás. Ďalšou možnosťou je priviesť znečistený vzduch do výmenníka tepelného čerpadla a využiť jeho energiu napríklad na ohrev teplej úžitkovej vody.
Vetranie musí spolu s vykurovaním spĺňať tepelnotechnické požiadavky a kritériá. Vetranie je považované za splnenie požiadaviek konkrétneho ustanovenia vyhlášky. Dôležité je tiež myslieť na opatrenia na ochranu pred poveternostnými vplyvmi, napr. presah strechy, kryté terasy, markízy, okenice, vonkajšie žalúzie, prevetrávaná fasáda, zelená strecha, ktorá môže znížiť prehrievanie interiéru. Teplotná stabilita vnútorného prostredia a schopnosť regulovať vnútornú vlhkosť závisí aj od skladby obvodovej steny. Masívne stavby majú veľkú schopnosť naberať teplo a ovplyvňovať zotrvačnosť vnútornej teploty.
Normy a legislatíva pre vetranie
Kmeňovými záväznými právnymi predpismi sú vyhláška MZ SR č. 124/2017 Z. z., ktorou sa mení a dopĺňa vyhláška MZ SR č. 259/2008 Z. z. o požiadavkách na vnútorné prostredie budov a o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu, a vyhláška MDVRR SR č. 364/2012 Z. z. V technickej norme STN EN 16798-1: 2019 "Energetická hospodárnosť budov. Vetranie budov. Časť 1: Vstupné údaje o vnútornom prostredí budov na navrhovanie a hodnotenie energetickej hospodárnosti budov - kvalita vzduchu, tepelný stav prostredia, osvetlenie a akustika" je presne definované, akým spôsobom sa majú bytové priestory vetrať.
V každom z uvedených dokumentov možno nájsť zmienku o tom, prečo, ako a kedy vetrať. Ďalším technickým parametrom, ktorý vyhláška MZ SR č. 124/2017 Z. z. ďalej uvádza ako záväzný, je maximálne prípustná koncentrácia CO2 v bytových priestoroch. Potreba začať projektovať a stavať novým spôsobom v prvom rade vychádza z požiadavky definovanej vo vyhláške MDVRR SR č. 364/2012 Z. z. v znení neskorších predpisov, ktorá ustanovuje, že obytné budovy postavené od 1. 1. 2015 musia dosahovať energetickú triedu A1.
Špecifické riešenia pre technické budovy a spodné stavby
Firma GRITEC ponúka viacero špeciálnych odtlakovacích systémov, ktorých funkcie dovoľujú optimálne prispôsobenie na príslušnú technickú budovu. Tieto odtlakovacie systémy majú rôzne konštrukčné varianty. Prvok vo vyhotovení EE06 sa pri pretlaku otvára a hneď ako pretlak pominie, odtlakovací prvok sa uzavrie. Prvok vo vyhotovení EV06 sa pri pretlaku zavrie a zabráni preniknutiu horúcich plynov von z budovy. S cieľom zabezpečiť krytie IP23-DH sa odtlakovaciemu prvku predradzuje vetrací prvok, ktorý funguje v bežnom prevádzkovom režime. Tieto systémy môžu byť ovládané pohonom cez termostat alebo hygrostat, pričom ich funkčnosť je zaručená v akejkoľvek polohe lamiel. Na otvorenie alebo zavretie stačí iba malý tlak.
Na ochranu pred vetrom a inými vplyvmi je potrebné myslieť aj pri plánovaní umiestnenia domu. Ak má dom okolo seba dostatok miesta, je možné ho navrhnúť a orientovať podľa predstáv architekta aj investora. Vhodné sú aj stromy a kríky na ochranu pred poveternostnými vplyvmi. V tesnej mestskej či satelitnej zástavbe, kde parcely neumožňujú domy optimálne orientovať, musí projektant všetko riešiť vlastnou stavbou.
Požiarna bezpečnosť vzduchotechnických systémov
Kmeňovým záväzným právnym predpisom je zákon č. 314/2001 Z. z. o ochrane pred požiarmi s poslednou novelizáciou v podobe zákona č. 129/2015 Z. z. Jeho vykonávacím predpisom je vyhláška MV SR č. 121/2002 Z. z. o požiarnej prevencii. Na účely projektovania konkrétnych vzduchotechnických sústav je dôležitá vyhláška MV SR č. 94/2004 Z.
V zmysle tejto vyhlášky sa byt pokladá za samostatný požiarny úsek, ako aj inštalačná šachta, do ktorej sú vyvedené vzduchotechnické potrubia pre prívod a odvod vonkajšieho vzduchu. Existuje výnimka, ktorá umožňuje prechádzať vzduchotechnickým potrubiam cez hranicu požiarneho úseku bez požiarnej klapky, no len v prípade, že maximálna prierezová plocha potrubia je 0,04 m2. Ďalším dôležitým aspektom je, že vzduchotechnická jednotka, ktorá nie je inštalovaná v strojovni vzduchotechniky, t. j. je súčasťou iného požiarneho úseku, musí byť požiarnym úsekom. Z toho vyplýva, že je neprípustné, aby na jednu vzduchotechnickú jednotku boli napojené dva, prípadne viacero bytov situovaných v rámci jedného podlažia, prípadne situovaných nad sebou.
Technickú normu STN 73 0872: 1978 a jej následné zmeny (STN 73 0872/Z3: 2003) „Požiarna bezpečnosť stavieb. Ochrana stavieb proti šíreniu požiaru vzduchotechnickým zariadením“ možno považovať pre návrh týchto výrobkov v niektorých oblastiach za prekonanú. Pri výmene rozvodov a inštalácií často dochádzalo k porušeniu upchávok a k použitiu nových stavebných výrobkov, ktoré nemajú pôvodné požiarne technické vlastnosti. Dokonca sa nenavrhovali ani požiarne klapky podľa STN 73 0834: 2010 „Požiarna bezpečnosť stavieb.“
Vo vzduchotechnických rozvodoch sa v niektorých budovách navrhujú nové požiarne klapky už od priemeru 100 mm, ktoré sú umiestnené bližšie k sebe podľa skúšobných podmienok ako požaduje STN 73 0872: 1978. Výber požiarnej klapky ovplyvňuje konštrukcia, cez ktorú sa klapka navrhuje. Pre výber klapky je tiež rozhodujúce, či je klapka osadená na potrubí, či pri požiari rozťažnosť potrubia nespôsobí porušenie klapky a či vôbec musí byť potrubie nadväzujúce na klapku. V centrálnych rozvodoch vzduchotechniky je nevyhnutné navrhovať požiarne potrubia alebo požiarne šachty, prípadne ich kombináciu s požiarnou celistvosťou vzduchotechnických rozvodov. Súčasťou by mali byť aj dilatačné prvky s požiarnou odolnosťou.
