Ak je na vašich topánkach značka Baťa, máte na nohách výrobok, ktorého história siaha až do Rakúsko-Uhorska roku 1894. Mladý obuvník Tomáš Baťa vtedy v Zlíne spolu so svojou sestrou a bratom založil obuvnícku firmu, ktorá sa počas niekoľkých desaťročí rozrástla na štyri kontinenty. Dnes si topánky od Baťu môžete kúpiť v desiatkach miest po celom svete, čo svedčí o trvalej inšpirácii a odkaze tohto vizionára.
Počiatky obuvníckeho impéria
Tomáš Baťa sa narodil 3. apríla 1876 v Zlíne v rodine, ktorá sa obuvníctvom zaoberala po stáročia; prvá zmienka o obuvníkovi Lukášovi Baťovi je z roku 1667. Mladý Tomáš Baťa bol tak trochu rebel. V 14 rokoch sa nechal zamestnať u firmy vyrábajúcej obuvnícke stroje. To sa nepáčilo ani jeho otcovi, ani spomínanej firme, ktorá ho čoskoro prepustila, pretože sa bála konkurencie. To ho však nezastavilo. V roku 1894 sa Tomáš Baťa spolu so sestrou Annou a bratom Antonínom nechal vyplatiť otcom z rodinného podniku, ktorý viedol obuvnícku dielňu.
V septembri toho istého roka založili spoločne firmu Baťa. Začali s kapitálom 600 zlatých, avšak po roku sa ich dlh vyšplhal na viac ako 8000 zlatých. Súrodenci z firmy odišli, ale devätnásťročnému Tomášovi Baťovi sa ju podarilo zreorganizovať a krach odvrátiť. Z pobytu v Amerike priviezol Tomáš Baťa nový elán pre svoje podnikanie.
Rozvoj Zlína a Baťova sociálna politika
Potreboval čoraz viac robotníkov, ktorí však v malom meste na východe Moravy nemali kde bývať. Tomáš Baťa to vyriešil tak, že im postavil domčeky a začal meniť aj infraštruktúry Zlína. Vznikali tak funkcionalistické stavby a Zlín, ktorý sa pomaly menil na priemyselné mesto v záhradách, zažíval svoje najslávnejšie obdobie. Tomáš Baťa si predstavoval Zlín ako stotisícové mesto, a vďaka Baťovcom sa Zlín stal modernou mestskou aglomeráciou, plnou funkcionalistickej architektúry. Baťova vila je dnes sídlom Nadácie Tomáša Baťu a slúžila ako živé miesto stretnutí s jeho spolupracovníkmi a ďalšími osobnosťami.
Pre zamestnancov mal na vtedajšiu dobu nadštandardnú sociálnu politiku. Postavil rodinné domy, nájomné byty a zriadil školu i bezplatnú škôlku. Tiež ich naučil šetriť si na dôchodok na osobných kontách vo firemnej banke. Robotníci v jeho spoločnosti dostávali benefity, museli však počítať aj s veľkými nárokmi. Za zle odvedenú prácu platila automaticky zrážka zo mzdy. Známe je aj Baťovské pravidlo životnej rovnováhy osem - osem - osem: „Osem hodín spi, osem hodín pracuj a osem hodín sa venuj sebe, rodine a záľubám.“ Tieto princípy Tomáša Baťu sú podľa Gabriely Končitíkovej, riaditeľky Nadácie Tomáša Baťu, nadčasové, lebo vnímajú človeka ako celok.
V roku 1905 vyrábalo 250 zamestnancov firmy Baťa už viac ako 2200 párov topánok denne. Tomáš Baťa myslel aj na ďalšie dôležité aspekty obchodovania. Typické je napríklad jeho cenenie. Využíval to, že sa nám zdá pre peňaženku prijateľnejšie, ak je na cenovke napísané 999 namiesto čísla 1000. Tomáš Baťa nepodceňoval ani reklamu, a tak si v Zlíne nechal postaviť filmové ateliéry, ktoré sa čoskoro zameriavali okrem obuvníckych reklám aj na celovečerné filmy. Dnes funguje Filmový uzel Zlín ako jedinečné filmové, kultúrne a vzdelávacie centrum pre celú rodinu. Mesto Zlín vďaka tomu tiež pravidelne organizuje filmový festival.
Tomáš Baťa dosahoval úspech tiež vďaka neustálej modernizácii výroby. Nakupoval najnovšie stroje a od roku 1927 zvýšil produktivitu práce zavedením pásovej výroby. Zarobené peniaze investoval aj do iných oblastí podnikania a do ľudí. V poslednom desaťročí pred svojou tragickou smrťou zastával v rokoch 1923-1932 aj funkciu starostu Zlína.
Ďalším prínosom je napríklad Baťov kanál, ktorý spoločnosť postavila po tragickej smrti svojho zakladateľa.
Architektonické dominanty
Symbolom baťovskej ríše je aj mrakodrap v Zlíne, ktorému sa podľa čísla popisného hovorí „dvadsaťjednotka“. Budovu nechal postaviť nevlastný brat Tomáša Jan Antonín Baťa podľa amerického vzoru, a tak bol Baťov mrakodrap svojho času druhou najvyššou budovou v Európe. Má 16 poschodí a je 77,5 m vysoký. Raritou, ktorú inde v Česku neuvidíte, je dodnes plne funkčný výťah, ktorý slúžil ako kancelária šéfa firmy Baťa. Táto výťahová kancelária s rozmermi 6 x 6 m mala umývadlo a klimatizáciu, čo umožňovalo Baťovi mať neustále prehľad o dianí vo firme. Pre zamestnancov slúžili ďalšie 4 výťahy. Ako povedal Jozef Banáš, Zlín bol pred sto rokmi jedno z najmodernejších miest Európy, kde boli postavené prvé mrakodrapy.
Opomenúť nemožno ani Pamätník Tomáša Baťu, ktorý patrí k vrcholným dielam zlínsnskeho funkcionalizmu. Bol postavený v roku 1933, rok po smrti Tomáša Baťu, a jeho autorom bol významný zlínsky architekt F. L. Gahura. Železobetónový skelet kombinuje so sklenenou výplňou, vnútorný halový priestor je rozčlenený iba stĺpmi a schodiskom v tvare písmena Z ako Zlín. Interiéru dominuje maketa lietadla Junkers F-13, v ktorom Tomáš Baťa zahynul. Kedysi sa v pamätníku nachádzalo presne to lietadlo, v ktorom Tomáš Baťa prišiel o život. Dnes tam nájdete jeho repliku. Pamätník je prežiarený slnkom a v noci žiari sám.
Tomáš Baťa a letectvo
Tomáš Baťa sa lietania spočiatku bál, ale nezaprel v sebe vizionára a pragmatika, preto považoval lietanie za cestovanie budúcnosti. Bol osobným príkladom pre svojich zamestnancov. Koncern Baťa bol v medzivojnovom období známy využívaním efektívnych riadiacich stratégií, ktoré mu umožnili expandovať aj v čase veľkej hospodárskej krízy. K tomu patrila aj Baťova letecká spoločnosť, ktorá pôsobila v Československu v 20. a 30. rokoch 20. storočia.
Počiatočná situácia spočívajúca v zastaranosti lietadlového parku sa dočasne zlepšila poverením vojenského pilota Františka Klepša dočasným riadením oddelenia od februára 1933 do januára 1934. Klepš vypracoval podrobné bezpečnostné predpisy, nariadil pravidelné technické kontroly lietadiel a školenia personálu. Tieto opatrenia boli reakciou na haváriu lietadla Junkers F-13, ku ktorej došlo 12. júla 1932.
V roku 1935 bol šéfpilot Jan Šerhant vyslaný na študijnú cestu po Spojených štátoch, za účelom zabezpečiť podnety pre modernizáciu spoločnosti. Vďaka jeho odporúčaniu Baťa zakúpil moderné dvojmotorové lietadlo Lockheed L-10A Electra, ktoré bolo dopravené do Československa v októbri 1936 a následne absolvovalo transatlantický let do Spojených štátov. V súvislosti s Baťovým letectvom je dôležitý výrok Jana Antonína Baťu, ktorý vyslovil pri zámere zriadenia podnikateľskej univerzity v roku 1937: „...každý študent tejto školy [...] musí [okrem iného] vedieť pilotovať lietadlo a riadiť vozidlo, práve tak ako motocykel a pár koní.“
Junkers F-13: Lietadlo osudného letu
Junkers F-13 (tiež známy ako F 13) bolo nemecké jednomotorové dopravné lietadlo, ktoré prvýkrát vzlietlo 25. júna 1919. Bolo to prvé civilné lietadlo, ktoré bolo celé pokryté vlnitým plechom a ako prvé malo bezpečnostné pásy pre cestujúcich. Lietadlo malo veľmi pokročilý dizajn na svoju dobu. Jeho výroba bola zastavená v roku 1932, pričom bolo vyrobených okolo 60 rôznych variantov.
Vývoj stroja F-13 započal už v deň nemeckej kapitulácie 11. novembra 1918, keď profesor Hugo Junkers zadal inžinierovi Ottovi Reuterovi vypracovanie návrhu na civilné dopravné lietadlo. V spoločnosti Junkers Flugzeug und Motorenwerke A.G. (oficiálny názov od 24. apríla 1919) v Dessau započali so stavbou hneď troch prototypov súčasne. Prvý let F-13, pokrsteného "Annelise", sa uskutočnil 25. júna 1919. Už 13. septembra 1919 dosiahol pilot Monz so strojom "Annelise" neoficiálny svetový výškový rekord vystúpaním do hladiny 6750 m s ôsmimi osobami.
Sériová produkcia typu prebiehala v rokoch 1919 až 1932 v celkovom počte 322 exemplárov. V rozmedzí týchto rokov vzniklo mnoho variantov s pomerné zložitým systémom označovania zmien draku a pohonných jednotiek. Označenie e bolo pridelené verzii s motorom Junkers L-5 o 228 kW, i pre variantu s pohonnou jednotkou BMW-IV o výkone 236 kW, o s BMW-Va o 265 kW, u s motorom Pratt & Whitney Wasp o výkone 330 kW, y s Armstrong Siddeley Puma o 169 kW a ä pre F-13 s pohonom Armstrong Siddeley Jaguar o výkone 323 kW atď.
Junkers F-13 bol jednomotorový samonosný dolnoplošník pre dvojčlennú posádku a 3-4 cestujúcich. K potahu kovovej kostry draku bol použitý vlnitý duralový plech. Cestujúci sedeli v zakrytej kabíne, zatiaľ čo posádka bola v otvorenom pilotnom priestore, chránená len veternými štítmi. Podvozok bol pevný a odpružený. Junkers F-13 využívali aj Junkersove spoločnosti Junkers Luftverkehr a dopravná pobočka v Iráne Junkers Luftverkehr Persien.
Už v roku 1920 sa typ podarilo prostredníctvom Johna Larsena exportovať do USA pod označením JL-6. Najväčší počet F-13 (49 lietadiel) sa dostal do ZSSR, kam prvé kusy Junkers dodal v roku 1922. Jeden zo strojov tohto typu použil dokonca aj bývalý rakúsko-uhorský panovník Karel I.
V roku 1924 zakúpilo Ministerstvo verejných prác na III. medzinárodnej leteckej výstave v Prahe jeden exemplár Junkers F-13ci (výrobné číslo 741, L-BALH) so zväčšeným rozpätím krídla, ktorý bol osadený motorom Walter W-IV. Uvažovalo sa aj o zakúpení licencie, ale československé továrne v tej dobe neboli pripravené na komplikovanú stavbu celokovového lietadla. Lietadlo pôvodnej imatrikulácie D-431, vyrobené v roku 1925 a krátko vlastnené spoločnosťou Junkers, bolo s imatrikuláciou L-BALH využívané ČSA do roku 1927. Bolo skúšobne nasadené u ČSA, avšak do pravidelného prevádzky nebolo nikdy zaradené. V roku 1928 ho vojenské letectvo využívalo k skúškam rádiostaníc a v rokoch 1931 až 1933 lietalo s imatrikuláciou OK-ALH v Moravskosliezskom Aeroklube Brno. Letún bol z leteckého registra vyradený 5. januára 1934 po leteckej havárii.
Tragický let 12. júla 1932
Junkers F-13 (D-1608) bol osobným lietadlom priekopníka letectva v Československej republike, veľkopodnikateľa a zakladateľa obuvníckeho impéria Tomáša Baťu. Stal sa mu osudným. Dvanásteho júla 1932, skoro ráno, sa Tomáš Baťa ponáhľal. Letel do Švajčiarska, do mesta Möhlin, ktoré založila a v ten deň otvárala jeho spoločnosť. Okrem pracovných povinností sa tešil na syna Tomíka; chcel ho stihnúť ešte predtým, ako odletí na stáž do Ameriky.
Skutočný Príbeh Biblie Aký Ešte Nikdy Nebol Odhalený | Celý Dokumentárny Film
Počasie však malo iné plány. Pripravené bolo lietadlo Junkers F-13 - veľmi elegantný letúň, ktorý sa v Československu nedal zaregistrovať. Na to, aby ho firma Baťa mohla používať, využila svoju pobočku v Nemecku, kde to možné bolo. Lietadlo malo kabínu pre pasažierov a kokpit pre pilota v prednej časti. V kokpite bolo miesto pre dve osoby a nebol uzavretý, čo znamenalo, že letec počas celého letu prakticky sedel vonku. Lietadlo nemalo výškomery či navigácie, v tomto čase to boli neznáme pojmy.
Pilot Jindřich Brouček, skúsený letec, miloval svoju prácu a viesť baťovské letectvo bola pre neho česť. O to viac si užíval pracovné cesty so svojím šéfom. Tomáš Baťa a pilot Brouček čakali na zlepšenie počasia. V hmle sa v tých rokoch nelieta, pilot môže ľahko stratiť orientáciu. S pribúdajúcim časom, už to bola hodina, strácal Baťa trpezlivosť. Nerád by zmeškal svojho syna. Letci obvolávali viacero letísk na trase, aby zistili, ako sa vyvíja situácia s počasím tam. Zo všetkých letísk hlásili slnečné počasie. Zdalo sa, že hmla je len lokálna. Keď Tomáš Baťa lieta s viacerými spolupracovníkmi, sedáva v kabíne. Ak letí sám, ako v ten deň, vždy si sadne k pilotovi. Bolo to veľmi ľudské gesto, a zdá sa, že si Tomáš Baťa lietanie nakoniec obľúbil.
Všetko bolo pripravené. Lietadlo bolo na dráhe. Hmla bola len lokálna, poletia pár minút naslepo a všetko bude v poriadku. Štartovali. Lietadlo vzlietlo. Stratilo sa v hmle. Trvalo to len niekoľko minút. Na letisku bolo počuť obrovskú ranu. Lietadlo sa po pár minútovom lete zrútilo. Bola to letecká nehoda, ku ktorej došlo na firemnom letisku v Otrokoviciach. Jej obeťami sa stali dvaja zakladatelia zlínského letectva: továrnik Tomáš Baťa a šéfpilot Jindřich Brouček. Smútok, dojatie. Všetci boli dotknutí správou, ktorej nikto nechcel veriť. Správu o nešťastí v Otrokoviciach sa ľudia dozvedali, keď ráno prichádzali do práce.
Odkaz a pokračovanie impéria
Tomášovi Baťovi vystrojili veľkolepý pohreb. Na jeho smrť reagovali svetové médiá a aj osobnosti ako prezident Tomáš Garrigue Masaryk alebo Karel Čapek. Vo veku 56 rokov zahynul Tomáš Baťa, ale za svoj život stihol vybudovať obuvnícke impérium, vďaka ktorému teraz červené logo Baťa svieti nad tisíckami obchodov v desiatkach miest po celom svete. V čase, keď vrcholila svetová hospodárska kríza, mala firma továrne a predajne vo viac ako 60 štátoch na štyroch kontinentoch a zamestnávala vyše tridsaťtisíc ľudí.
Vedenie firmy uistilo verejnosť, že pokračuje vo všetkých svojich aktivitách. Tragická strata Tomáša Baťu akoby pre firmu Baťa nič neznamenala, pretože vo firme vybudoval systém, v ktorom si každý vychováva svojho nástupcu. Ak v tomto systéme niekto vypadne, systém funguje ďalej. A to platí aj pre najvyššieho šéfa. V súčasnosti má firma výrobné závody v 18 krajinách sveta a viac ako 5300 obchodov vo vyše 70 krajinách. Na Slovensku je firma Baťa prítomná od roku 1996, keď bola otvorená jej prvá pobočka v Bratislave.