Výroba chladničiek na rieke Žitava je fascinujúcim spojením tradície, kvality a inovácií. Tento región, známy svojou bohatou históriou a remeselnými zručnosťami, sa stal centrom výroby chladničiek, ktoré sú známe svojou spoľahlivosťou a efektívnosťou.
Tradícia výroby chladničiek
Rieka Žitava má dlhoročnú tradíciu v oblasti remeselnej výroby. Mnoho firiem, ktoré sa špecializujú na výrobu chladničiek, sa zakladá na rodinnej tradícii, ktorá sa dedí z generácie na generáciu. Tieto firmy si zachovali staré postupy a techniky, ktoré prispievajú k jedinečnosti ich výrobkov. Tradičné remeslo sa manifestuje v použití kvalitných materiálov a starostlivosti o detaily, čo zaručuje dlhú životnosť výrobkov. Napriek tomu, modernizácia a globalizácia prinášajú výzvy, ktoré musia tradičné firmy prekonať, aby ostali konkurencieschopné.
Kvalita výrobkov a moderné technológie
Kvalita chladničiek vyrobených na rieke Žitava je jedným z hlavných dôvodov ich popularity. Vyrábajú sa z vysoko kvalitných materiálov a prechádzajú prísnymi kontrolami kvality. Kvalitné chladničky sú navrhnuté tak, aby splnili aj tie najvyššie štandardy efektívnosti a výkonu. Inovácie v technológii zohrávajú dôležitú úlohu v zvyšovaní kvality. Moderné výrobné procesy a automatizácia umožňujú presnejšie a efektívnejšie výrobné postupy, čím sa zvyšuje celková kvalita produktov.
V posledných rokoch sa do výroby chladničiek začínajú integrovať moderné technológie, ako sú inteligentné systémy, ktoré umožňujú diaľkové ovládanie a monitorovanie. Tieto technológie zvyšujú komfort používania a efektívnosť chladničiek. Ekologické aspekty výroby sú tiež čoraz dôležitejšie. Mnoho výrobcov sa zameriava na udržateľné praktiky, vrátane používania recyklovateľných materiálov a energeticky efektívnych procesov, čím prispievajú k ochrane životného prostredia.
Konkurencia a budúcnosť na trhu
Konkurencia na trhu s chladničkami je vysoká, a to najmä v dôsledku globalizácie. Mnoho medzinárodných spoločností vstupuje na trh, čo núti miestnych výrobcov prispôsobiť sa novým trendom a požiadavkám spotrebiteľov. Rivalita medzi výrobcami na rieke Žitava sa prejavuje v neustálom zlepšovaní produktov a služieb. Firmy sa snažia ponúkať inovatívne riešenia a zlepšovať zákaznícky servis, aby si udržali svojich klientov.
Budúcnosť výroby chladničiek v tomto regióne vyzerá sľubne. S rastúcim dopytom po kvalitných a ekologických produktoch majú miestni výrobcovia príležitosť rozšíriť svoje portfólio a inovovať v oblasti technológie. Spolupráca s technologickými firmami a výskumnými inštitúciami môže poskytnúť nové podnety pre rozvoj a zlepšovanie produktov, čím sa zvýši konkurencieschopnosť na trhu.
Historický vývoj výroby chladničiek v regióne Žitavy
Zlaté Moravce: priemyselné centrum
Zlaté Moravce, nachádzajúce sa na severnom okraji Podunajskej pahorkatiny, na rozhraní Pohronského Inovca a Tribča, v údolí Žitavy, sú významným centrom regiónu. Od roku 1949, kedy bol položený základný kameň nového závodu na výrobu chladničiek, sa začal prudký priemyselný rozvoj mesta. Postupne rástol počet obyvateľov, a na konci 60. rokov sa začala prvá hromadná bytová výstavba. V 70. a 80. rokoch pokračovala výstavba bytového komplexu Žitava I, s bytovými domami najmä pre závod Calex, ktoré postupne nahrádzali staré domy. V 90. rokoch však prišiel útlm výstavby bytov a začal klesať počet obyvateľov.
Podnik Calex a jeho transformácia
Základný kameň nového podniku Calex n.p. bol položený v roku 1949 v severnej časti mesta Zlaté Moravce. Pôvodne sa mal orientovať na výrobu obuvníckych strojov, ale od 50. rokov sa tu začala výroba chladničiek. Továreň sa postupne stala hlavným výrobcom chladiarenských zariadení pre celé Česko-Slovensko a bola hlavným zamestnávateľom v regióne. Do roku 1989 zamestnávala na vrchole zamestnanosti 5240 obyvateľov.
Po prestupe na trhovú ekonomiku sa Calex musel prispôsobiť konkurenčnému prostrediu a novým pravidlám používania nebezpečných freónov. Z tohto dôvodu od roku 1991 založil spoločný podnik so spoločnosťou SAMSUNG, kde sa orientovali na výrobu ekologických kompresorov. Súbežne s tým pokračoval aj Calex a.s. Firmu však neskôr zasiahli v časoch divokej privatizácie problémy a skrachovala. Oživenie areálu nastalo až po roku 2000, kedy areály začal využívať dánsky investor, ktorý vyrába chladiacu techniku a kompresory. Značka Calex sa však stala známou a dodnes mesto niektorí prezývajú ako "CALEX city".
Geografia a historické súvislosti regiónu Žitavy
Prírodné podmienky
Väčšia časť chotára obce Jedľové Kostolany sa rozprestiera na svahoch najmenšej časti horstva Tríbeč, nazývanej „Sokolec“, ktorá je vysoká 801 m. Menšia časť chotára sa nachádza aj na severných svahoch Pohronského Inovca. Tribečské horstvo svojím pôvodom a stavbou patrí k jadrovokryštalickým horstvám Slovenska. Prekonalo viacero geomorfologických cyklov. Posledný cyklus, ktorý vymodeloval dnešnú tvárnosť horstva, prebiehal od konca neogénu v mladších treťohorách, trval 30 miliónov rokov a skončil pred 1 miliónom rokov. Jeho jadro tvoria žula a kryštalické bridlice. Na tvárnosť Tribča však mali vplyv aj druhohorné horniny, hlavne kremence a vápenec, ktoré pokryli jeho žulové jadro, ako hrubé sedimenty. Kremence vytvárajú kopce Sokolec (801 m), Bresov vrch (729 m), Lom (685 m), Drieňová (552 m).
V Razdieli a v Sokolci sa nachádzajú dolomitické vápence a čisté dolomity. Dolomitické štrky sa nachádzajú aj v kotline Jedľových Kostolian, kde je aj kostoliansky brizolit. Sokolec je najmenšou horskou skupinou Tribča. Od Razdiela ho oddeľuje údolie bezmenného potoka (tento nad Hostím priberá meno Hostiansky potok), ktorého dolina však nesie meno Hlboká. Od Vtáčnika ho oddeľuje Veľkopoľská brázda a od Pohronského Inovca rieka Žitava.
Kotlina Jedľových Kostolian
Zaujímavým morfologickým celkom je kotlina Jedľových Kostolian. Je to kotlina erozívneho charakteru. Vznikla ako prepadlina pri neogénnom výzdvihu Tribeča. Prostredná kryha poklesla najnižšie, na nej leží najnižšia časť obce - Dedina. Okolité kopce spadajú do tejto kotliny stupňovite. Na východe kotliny sa nachádzajú andezitové kopce Cigánska pažiť (523 m) a Hradište (440 m). Zložené sú z andezitu a patria k Pohronskému Inovcu. Aj Včelár (516 m) je andezitový, hoci ho od Inovca oddeľuje Žitava. Pod ním sa nachádza sloj hnedého uhlia. Drieňová (552 m) zasadá do kotliny niekoľkými stupňami. Je to príkrová doska odtrhnutá od Razdiela pri poslednom neogénnom vrásnení Tribeča. Medzi Drieňovou a Razdielom je hlboké priekopové údolie doliny Hlboká. Kotlina Jedľových Kostolian bola za sopečnej činnosti Pohronského Inovca zasypaná sypkým sopečným materiálom. Tento podľahol neskôr erozívnej činnosti Žitavy, ako aj denudácii a bol odplavený. Od Malej Lehoty až po Jedľové Kostolany je Sokolec oddelený od Inovca erozívnym údolím Žitavy, zvaným Uhliská (miestne - Drienovská dolina).
Geologické a klimatické charakteristiky
Pohronský Inovec je sopečného pôvodu a patrí k Slovenskému Stredohoriu, od ktorého je oddelený Hronom. Po stránke morfologickej je typom reliéfu povrchového vulkanizmu (sopečnej činnosti). Pohronský Inovec, ako mladotreťohorné sopečné horstvo, sa skladá prevažne z andezitov rozličného petrografického zloženia, ako aj andezitových tufov. Toto pohorie vzniklo v časoch rozbúrených endogénnych síl začiatkom neogénu, kedy mohutné sily vyzdvihli Tríbeč. Vtedy na východnej časti Tribeča poklesli povrchové vrstvy a vytvorili väčšie koryto. Na niektorých miestach došlo k prelomu povrchových krýh a cez pukliny vyšli na povrch mocné pokrovy andezitových láv a výmety andezitových sypkých sopečných hmôt, ktoré stuhli na tuf. Na miestach výlevov sa vytvorili sopečné kužele. Posledný výzdvih celého Slovenska koncom treťohôr spôsobil vyklenutie peneplenizovanej paroviny, ktorá bola sklonená na sever k Vojšínu, čím došlo k jej čiastočnému rozlámaniu a vzniku prvotných údolí, v ktorých sa vytvorila riečna sieť a ktorá bola stále eróziou potokov prehlbovaná. Preto aj prameň Žitavy steká vo svojej pramennej oblasti smerom na sever. V pleistocenných dobách medziľadových sa utvorili hlboké údolia dnešných potokov - prítokov Žitavy a údolie Žitavy, ktoré oddelilo Inovec od Tribeča. Pokračujúca erózia riek a potokov vyhlodala v mäkkých tufoch hlboké kotliny, ako Veľkolehotskú, Jedľovokostoliansku a iné.
Priemerná ročná teplota vzduchu v regióne je 7,5°C. Vrcholové partie Pohronského Inovca (Veľký Inovec) majú až 950 mm zrážok. Chotár obce Jedľové Kostolany sa rozprestiera na 2 729 ha, z čoho je 1 194 ha poľnohospodárskej pôdy. V súčasnosti je len 857 ha poľnohospodárskej pôdy, lebo časť pasienok vysadili štátne lesy. Najnižšie položené miesto v obci je pri Mlyne (340 m n.m.). Najvyššie položené miesto je Bresov vrch (729 m n.m.).
Rieka Žitava
Územie Jedľových Kostolian z väčšej časti odvodňuje Žitava prameniaca vo veľkolehotskom chotári. V oblasti Uhlísk priberá Žitava potok Žitavicu. Západnú časť chotára odvodňuje bezmenný potok, tečúci dolinou Hlboká. Žitava je dlhá 107,6 km. V Macákovom pod Boriskom vyviera studnička s minerálnou vodou, z ktorej vychádzajú bublinky. Voda obsahuje veľa sedimentačných látok. Tok Žitavy, ako aj potok v Hlbokej, má charakter pstruhového pásma so pstruhom potočným a pĺžom. V minulosti sa v nich vyskytoval rak riečny. Podľa ústneho podania sa v minulom storočí v Drienovskej doline vyskytovala aj vydra.
Flóra a fauna
Horstvá Tríbeč a Inovec fytogeograficky patria do oblasti západokarpatskej kveteny. Oblasť je od juhu otvorená do Dunajskej nížiny a stýka sa s panónskou rastlinnou oblasťou, ktorej hranica prechádza cez Zlaté Moravce. Toto ovplyvňuje značne charakter tunajšej vegetácie. Teplomilné panónske elementy prenikajú údolím Žitavy až ku Včeláru (napr. Poniklec). Dominantnými drevinami v lesoch sú dub, hrab a buk. V Bresovom vrchu sa nachádzajú ešte zbytky pôvodnej jedle bielej. V Lome rastie dub cerový a v Kemenci rastú borovica obyčajná, ale aj borovica čierna. V Lome rastie jedľa - douglaska a borovica - vejmutovka.
Zo živočíšno-zemepisnej stránky podstatnú časť chotára zatrieďujeme do zóny listnatých lesov eurosibírskej oblasti a čiastočne do lesostepnej panónskej oblasti, ktorá sa nachádza vo Včelári. Fauna Tríbeča je lokálne bohatšia ako fauna Pohronského Inovca. Okrem živočíchov žijúcich v listnatých lesoch, ako sú jeleň, daniel, srnec, diviak, muflón, líška, pozornosť zasluhujú aj biotopy pasienkov a lúk. Z cicavcov tu býval rozšírený syseľ (Citellus citellus) a hraboš poľný (Microtus arvalis). Z vtákov sa cez zimu medzi obydliami pohybovali veľmi často pipíšky (Galerida cristata). Na pasienkoch za kravami poletoval pestrofarebný dudok (Upupa epops) a trasochvosty biele (Motacella alba). Z poľa sa vytratili jarabice a prepelice. V šesťdesiatych rokoch pribudla do chotára hrdlička záhradná, ktorá sa rozšírila do Európy z Balkánu.
Prehistória a raný stredovek
Archeologické nálezy, ktoré sa našli v obci, sú dôkazom toho, že v chotári obce žil človek už v dobe kamennej. Podľa výpovede priamych svedkov (napr. Júliusa Ďuriača), boli objavené kamenné nástroje pri kopaní základov pre rezervoár družstevného vodovodu do kravína za Jalším, pod Stráňou. Podľa písomných prameňov, osídlenie katastra obce bolo už v mladšej dobe rímskej, ktorá existovala v II. až V. storočí po Kristovi.
Obec Jedľové Kostolany sa spomína prvýkrát v písomných prameňoch v roku 1075 v súvislosti s potokom Feniosaunica (Jedľová Štiavnica). Týmto potokom bola označená aj hranica Beňadického opátstva kráľom Gejzom I. Podľa tejto listiny bola hranicou opátstva v katastri obce Kostoľany rieka Žitava až po jej prameň. Kostoľany neboli majetkom opátstva. V obci bola údajne kolonizácia Sikulov, čo svedčí o strážnej funkcii obce. Pravdepodobne to bolo v súvislosti so strážnou vežou Túrňa, ktorá mala súvislosti s Hrušovom. Hrad Hrušov bol postavený ako kráľovský hrad v roku 1253, po pustošivom tatárskom vpáde v rokoch 1241 a 1242. Hrad vlastnil i Matúš Čák Trenčiansky, neskôr Bebekovci. V XV. storočí ho vlastnili topoľčianski páni, neskôr Rákoczyovci, ktorých cisárske vojsko z hradu vyhnalo a hrad aj zničilo. V inom písomnom prameni sa udáva, že Túrňa bola vybudovaná až v XV. storočí. Druhý raz sa obec spomína v dostupnom prameni v roku 1217.
Nepriamo sa potvrdzuje existencia obce najneskôr v XII. storočí aj tvrdením významného slovenského historika P. Ratkoša, ktorý tvrdí, že teritórium, na ktorom žilo v XI. a XII. storočí slovenské obyvateľstvo, charakterizujú zamestnanecké názvy obcí, ktoré už nevznikali po roku 1200. Sú teda staršieho pôvodu. Napríklad názvy: Dravce, Kľačany, Vozokany, Kostoľany, Solčany - sú typické iba pre slovenskú etnickú oblasť. V ďalšom prameni sa obec spomína v roku 1327, medzi príslušenstvom hradu Hrušov, ako obec s platením cla. S týmto možno stotožniť aj existenciu Túrne. V roku 1388 sa obec spomína znova, ako majetok hrušovského hradu, ktorému obec patrila až do XVII. storočia, kedy sa obec stala majetkom topoľčianskych pánov.
Stredovek a osmanská nadvláda
Prvá zmienka o existencii kostola v obci je z roku 1332. Pravdepodobne tu bola už aj fara, lebo sa v XV. storočí spomína fara zo XIV. storočia. V obci sa v roku 1424 vyberalo mýto. V roku 1536 sa spomína v obci pivovar. V roku 1537 dostal právo v obci ťažiť zlato a drevo Alexander Thurzo, o čom sa hovorí v pokonávke medzi Alexandrom Thurzom a Jánom Záblatným z Hrušova. Pokusy s ťažbou zlata sa robili v okolí Bresovho štálu.
Turci boli pánmi Slovenska skoro 150 rokov, čo sa dotklo aj Kostolian. V roku 1543 a 1544 vznikol Ostrihomský sandžak (turecká správna územná jednotka), ktorý sa rozprestieral väčšinou na území Slovenska. Podľa zoznamu popisných obcí patriacich do sandžaku išla hranica sandžaku na hornom Požitaví nasledovne: Svätý Martin, Topoľčianky, Lovce, Žikava, Hostie, Jedľové Kostoľany, Obyce, Tekovské Nemce, čo znamená, že obec patrila pod tureckú správu. Po uzavretí mieru medzi Turkami a cisárom Rudolfom v roku 1606 pri ústí rieky Žitavy sa severná hranica sandžaku posunula nižšie, južnejšie. No turecké nebezpečenstvo nepominulo. Okolie Zlatých Moraviec zničili Turci v rokoch 1630-31. Topoľčianky napadli v roku 1639. V Obyciach v roku 1633 zabili 3 gazdov na lúkach a 2 živých odvliekli. Ešte predtým zobrali 23 ľudí. Napadnutie Kostolian sa nespomína. Zlom v tureckom ťažení urobila až porážka Turkov pod Viedňou v roku 1683. Odvtedy Turci vojny už iba prehrávali a v roku 1687 definitívne opustili Slovensko.
Rákocziho povstanie a zbojníci
Vplyvom tureckého nebezpečenstva sa premiestnili zasadania stoličných snemov Tekovskej župy zo Starého Tekova do Topoľčianok. Stoličné snemy sa tu konali od roku 1561 do roku 1723, kedy sa preniesli zasadania do Zlatých Moraviec (vznik žúp spadá od XII. do XIV. storočia). Tekovská župa vznikla v XII. storočí vyčlenením z Ostrihomskej župy - stolice. V XVII. storočí prešli Kostoľany pod topoľčianske panstvo. Vtedy patrili do tohto panstva okrem Kostolian ešte Kňažice, Obyce, Machulince a Hostie.
Prvým majiteľom Topoľčianok bol Haslow, ktorý ich dostal do daru od kráľa Karola I. v roku 1307. Kaštieľ do dnešnej podoby dal prebudovať jeho vtedajší majiteľ Ján Keglewich v rokoch 1818 až 1825. Významným majiteľom Topoľčianok bol František Rákoczi II., ktorý prišiel do Topoľčianok v roku 1703. Počas jeho protihabsburského povstania mal tu hlavný stan. Pod jeho kuruckými zástavami bojovali aj poddaní z celého Tekova. Je predpoklad, že tam bojovali aj obyvatelia Kostolian, čo potvrdzuje aj priezvisko „Kuruc“, ktoré získal účastník povstania, ako prímenie k priezvisku „Lukáč“. Spočiatku malo povstanie úspech, no neskôr zradou šľachty, ktorá postupne prešla na cisárovu stranu, povstanie upadlo. Po prehratej bitke Rákocziho pod Trenčínom 3. augusta 1708 cisárske vojsko prenasledovalo ustupujúceho Rákocziho až do Topoľčianok, kedy zničilo aj hrad Hrušov - 5. augusta 1708. Rákoczi odtiahol k Hronu, ale cisárske vojsko ho už ďalej od Topoľčianok neprenasledovalo. Potom už vojna spočívala len z drobných šarvátok. Definitívne bolo povstanie ukončené Satmarským mierom v roku 1711. Po potlačení povstania bolo Rákoczimu ponúknuté zostať v Uhorsku za podmienky, že zloží cisárovi prísahu vernosti, čo však odmietol Rákoczi urobiť. Radšej zvolil emigráciu. Odišiel cez Poľsko a Francúzsko do Turecka, kde aj v roku 1735 zomrel. Jeho pozostatky sú prevezené do Dómu sv. Alžbety v Košiciach.
Roky po Satmarskom mieri priniesli ľudu ďalšie zbedačovanie. Cisárske vojsko - labanci - bolo ubytované po mestách a dedinách, kde ho museli ľudia chovať zo svojich skromných zdrojov. Podľa ústneho podania boli labanci ubytovaní aj na Kostoľanoch, kde sužovali obyvateľstvo. Jeden z labancov sa dal kolísať v izbe v plachte uviazanej o hradu. Pri kolísaní mu domáca pani vraj spievala „hajaj čičí labanec, bude tebe ráz koniec“… Zrejme to bol cudzinec, ktorý nerozumel, čo žena spievala. Tieto ťažké podmienky dávali podnet na zbeh. Iným prejavom nespokojnosti bolo zbojníctvo. Zbojníkmi sa stávali najmä bývalí Rákocziho vojaci. Bola to účinná forma odporu voči pánom a staronovým feudálnym poriadkom, ktoré sa udomácňovali v krajine v ešte prísnejšej podobe. Podľa ústneho podania sa spomína, že jeden zbojník pochádzal aj z Bresovho od Pavlíkov. O inom zbojníkovi sa spomína, že ho chytili v Drienovej, ale keď ho pandúri šikovali do Moraviec, pri Obyciach im ušiel naspäť.
Veža Túrňa a povesť
Do tohto obdobia spadá aj obývanie Túrne zbojníkmi. K zničeniu Túrne došlo medzi rokmi 1711 a 1796, kedy bol vysvätený súčasný kostoliansky kotol, do ktorého už bol nainštalovaný zvon pochádzajúci z Túrne. Podľa povesti bol zvon z Túrne pri výbuchu Túrne zahodený až na Cigánsku pažiť. Tam ho našli pastieri svíň - kanási, pri pasení, kde už bol zašudený v zemi a vyryli ho svine. Zvon údajne zvonil nasledovne: „Sviňa ryla nevyryla, kan rev, ten vyrev“. Zvon slúžil kostolu až do roku 1916, kedy ho zobral erár.
Túrňa bola podľa dostupných prameňov 4-podlažná. Každé podlažie bolo vysoké cca 4 m. Vchod do veže bol údajne po vyťahovacom rebríku na prvom podlaží. Názory na výšku Túrne sa však rozchádzajú. Sú úvahy, že mala až 5 podlaží. Dokonca s hovorí o 40 m výške. Hrúbka múra 2,7 m v podzemí, ako aj povesť o odhodení zvona na Cigánsku pažiť, dávajú predpoklad, že Túrňa mala viac ako 4 podlažia a teda bola vyššia ako sú dnešné zbytky. Na zbytkoch múrov vidieť ešte dubové brvná, ktoré niesli podlahy, ako aj strieľne. Ako stavebný materiál bol použitý lámaný andezit. Podľa ústneho podania boli múry murované na horúcu maltu, ktorá sa pripravovala z piesku a nehaseného vápna, ktoré sa odhášalo až pri miešaní malty.
V XV. storočí sa v priestoroch Túrne vyberalo mýto na obchodnej ceste medzi Pohroním a Požitavím. Povesť hovorí, že poslednými obyvateľmi Túrne boli zbojníci, ktorí ukradli dievku v Chrášťanoch, ktorú prinútili, aby im vykonávala domáce práce v Túrni. Keď sa o nej dozvedel otec, prišiel pre ňu. Práve vtedy, keď ju zazrel, prala v Žitave. Dohodol sa s ňou, že ujdú, ale jej prikázal, aby najprv dala do suda s pušným prachom, ktorý bol na prízemí v Túrni, horiacu sviečku. Zbojníci v tom čase spali v Túrni. Keď sviečka dohorela k pušnému prachu, otec s dievkou už boli v Uherelom. Jeden zo zbojníkov, ktorému pri výbuchu odseklo z jazyka a poranilo nohu, ešte bežal za nimi a kričal: „lo lo lo lo ločkajte ma“, ale ich nedobehol. Všetci ostatní zbojníci pri výbuchu zahynuli. Ešte existujú aj ďalšie varianty povestí o Turni, ale tu je uvedená tá, ktorá sa traduje.
Reformácia a školstvo
V XVI. storočí patrili Jedľové Kostoľany, spolu so Zlatými Moravcami, Topoľčiankami, Hosťami a ďalšími obcami pod luteránsky seniorát banských miest. Vtedy platilo heslo „čia pôda, toho náboženstvo“. V tom čase boli luteránmi aj topoľčianski páni. Podľa farskej kroniky boli v obci v roku 1621 a 1655 luteránski farári. Hoci fara bola rekatolizovaná už v roku 1636, ešte 20 rokov sa v obci evidovali luteráni. Ich zastúpenie muselo byť značné, lebo na sneme v roku 1681 protestanti medzi svojimi ponosami udávali, že medzi iným im bol zabratý aj kostol v Jedľových Kostoľanoch. Katolícka cirkev sa bránila proti rozširovaniu luteránstva rôznymi spôsobmi. Jedným z opatrení boli osobné prehliadky cirkevnej disciplíny v obciach, tzv. vizitácie. Takáto vizitácia sa spomína v roku 1559. Zmýšľanie šľachty sa značne zmenilo potom, keď kardinál Peter Pazmán usadil v roku 1624 v Leviciach jezuitov. Topoľčianski páni sa tiež vrátili do katolíckej cirkvi. V roku 1637 vyhnali z Topoľčianok luteránskych kazateľov. Od roku 1687 sú aj Zlaté Moravce trvale katolíckymi. V celej zlatomoraveckej oblasti zostali luteránske iba Slažany.
V roku 1710 začal písať farár Juraj Ján Juriš matriku. V tomto období patrili do kostolianskej farnosti obce Hostie (Keresturiensis), Malá Lehota (Kiss Lehota), Veľká Lehota (Nagy Lehota) a Skýcov (Skiczó). Pre tieto obce sa od roku 1758 písala spoločná matrika. V roku 1771 začal farár Štefan Andreanský písať knihu, kde zapisoval všetky nariadenia. Tak sa dozvedáme, že poklona k Najsvätejšej sviatosti bola zavedená v roku 1772.
V roku 1767 vydala cisárovná Mária Terézia urbariálny patent, ktorý jednotne upravoval vzťahy medzi poddanými a šľachtou. Malo sa ním poddaným trochu polepšiť, ale šľachta sa proti jeho zavádzaniu bránila. Na jeho základe prebehla v krajine prvá komasácia pozemkov. Vymedzené boli pozemky obce, ako stavebné pozemky, záhrady, kapustnice, konopnice, lúky, pasienky, polia, lesy, atď. Každá želiarska rodina (mala role, ale nemala lúky a pasienky v extraviláne), bola povinná odpracovať na panskom 104 dní ručne, alebo 52 dní s dvojzáprahom. Plnenie urbáru kontrolovali župní úradníci.
V roku 1777 vyšla Nová školská organizácia pod názvom „Ratio educationis“. Bol to výrazný zásah do celého systému vzdelávania na základných školách. Školská mládež mala získavať vedomosti hlavne v náboženstve, čítaní, písaní a v počtoch. V XVIII. storočí sa spomína v obci škola. Od roku 1739 účinkoval tu 16 rokov školský majster Adam Vozár. Budova školy bola z dreva. Nachádzala sa pod kostolom v priestore „Kocianovho“ domu. Tvorila ju jedna trieda a byt učiteľa, ktorý bol zároveň aj organistom. Škola bola postavená v roku 1801. Takzvaná „stará škola“, ktorá stála pri obecnom úrade, bola postavená v roku 1879.
Ťažba uhlia v regióne
V hnedouhoľnom ložisku, ktoré leží v oblasti Včelára v kostolianskom katastri a tiahne sa až ku Hostiam, kde vychádza až k povrchu (Rinčovo), by si zaslúžilo dôkladný geologický prieskum, aby boli zistené skutočné zásoby uhlia. Ložisko tvoria 3 sloje. Uhlie z prvého sloja je lignit. Obsahuje veľa síry a pri spaľovaní páchne. Uhlie z nižšieho sloja sa vyrovná kvalitou handlovskému (výpoveď Štefana Bugára). Tretí sloj je prevažne bridličnatý.
Uhoľné ložisko pomohla objaviť voda, ktorá v jarných mesiacoch odniesla zo sloja zeminu. V roku 1768 oznámil tento nález komorgrófsky úrad v Banskej Štiavnici do Viedne. Na príkaz Viedne bol vykonaný prvý známy prieskum ložiska. Urobil ho banský radca Ján Sepp z Banskej Štiavnice. Zistil, že ložisko má mocnosť 5 stôp (asi 1,7 m). Pretože bolo ložisko od banských miest značne vzdialené, nejavili oň záujem. K ďalšiemu pokusu využívať ložisko dal podnet tekovský podžupan Ján Szentivanyi v roku 1787/88. Ani vtedy k ťažbe nedošlo. S ďalšou iniciatívou využiť ložisko prišiel v roku 1799 Ján Juraj Medšacher, ktorý bol ránhojičom v erárnej hute v Žarnovici a súčasne vlastníkom železiarskej pece na Píle a železného hámra v Žarnovici. Uhlie sa mohlo používať na praženie rudy a ak sa miešalo s dreveným uhlím, potom aj na tavenie rúd. Za týchto okolností prejavil oň záujem komorgrófsky úrad v Banskej Štiavnici. Záujem mala aj Viedeň. Začalo sa jednať s majiteľmi pozemkov, ktorí boli dvaja. Jedným bolo opátstvo v Beňadiku a druhým gróf Keglewich v Topoľčiankach, u ktorého narazili vyslaní úradníci na odpor. V roku 1859 získali v obci kutacie právo na ťažbu uhlia bratia Kresovci, ale už v roku 1860 prechádza baňa do majetku firmy Gerson a Lipmann za 5000 zlatých.
tags: #vyroba #chladniciek #na #rieke #zitave