Čo je vojenský kotol?
Obkľúčenie je druh taktiky namierenej na zničenie nepriateľa v boji. Tiež sa tak nazýva situácia toho, kto bol obkľúčený. Táto situácia je pre obkľúčeného veľmi nebezpečná. Vojenský termín kotol sa používa na označenie obkľúčenia nepriateľských jednotiek na rozsiahlom území. Obkľúčenie je trvalejšieho charakteru a celkom znemožňuje presun nepriateľských jednotiek z obkľúčenia. Kotol vzniká následkom úspešného obkľúčenia útočiacimi jednotkami, ktoré uzavrú všetky prístupové (únikové) cesty brániacim sa jednotkám. Brániace sa jednotky sa dostávajú do sústredeného tlaku útočníka zo všetkých strán.
Vznik označenia kotlov by sa dal vysledovať do doby tankových bitiek a mobility vojny, keďže pre úspešné vytvorenie kotla je potrebná značná mobilita, či prekonanie protivníkovej obrany minimálne na jednom úseku fronty a následné obkľúčenie (či obchvat) časti obranných pozícií. Pri úspešnom obkľúčení prichádza na rad druhá fáza, a to eliminácia vzniknutého kotla.
Vojenský teoretik Sun'c však správne naznačil, že úplné obkľúčenie dokáže vyburcovať protivníkovu morálku do krajnosti, čo môže byť pri určitom pomere síl dosť nebezpečné pre obkľučovateľa. Preto navrhoval ponechať mu jednu stranu voľnú. Toto využívali Mongoli.
Taktiky obkľúčenia a úniku
Obranné stratégie
Ak sú jednotky pomalšie, obkľúčenie sa môže použiť ako obranná taktika, a síce metóda mechu. Ak sa na bojisku vyskytujú prirodzené prekážky (pohoria, vodné plochy, bažiny), stačí na obkľúčenie podstatne menej síl. Je kľúčové rozpoznať včas nebezpečenstvo obkľúčenia a stiahnuť sa.
Prienik z obkľúčenia
Keď sú jednotky už obkľúčené, ale nie dlho, treba všetko staviť na jednu kartu a zhromaždiť jednotky do klinu a vyraziť jedným smerom, najlepšie proti zadnému švíku. Samozrejme, nepriateľ môže napádať boky a chrbát, ale tam stačia pomerne malé spomaľovacie jednotky, ktoré ho chvíľu držia od tela.
Možnou záchranou obkľúčených jednotiek v kotli je pokus prebiť sa k vlastným jednotkám cez vzniknuté ramená obchvatu, ktoré nemusia mať zatiaľ dostatočne vybudované obranné pozície (prechod z ofenzívnej armády na defenzívnu) a následné spojenie s vlastnými jednotkami a znovuvytvorenie zásobovacích trás. V histórii existuje rad príkladov, kedy sa obrancovia prebili z kotla do vlastných radov (napríklad Korsuň-Ševčenkovská operácia).
Pri veľkých zoskupeniach, kde sú sily zhruba rovnomerne dookola rozložené, sa môže použiť taktika pohyblivého kotla. Cieľom je pohybovať sa smerom k vlastným jednotkám a mierne posilniť čelo útoku. Zároveň je dôležité nenechať sa stlačiť na malý priestor a vytvoriť zhruba kruhovú obrannú líniu. Takto sa dá využiť jedna z mála výhod obkľúčeného: presúvať posily veľmi rýchlo podľa potreby na najviac ohrozené miesta (pri rovnakej mobilite výrazne rýchlejšie ako nepriateľ).
Historické príklady vojenských kotlov
Debaľcevský kotol (2015)
DEBAĽCEVE - Ruský list Novaja Gazeta zverejnil rozhovor s ruským tankistom, ktorý skončil s vážnymi popáleninami. Dvadsaťročný Dorži Batomunkujev pochádza z mestečka Mogojtuj, ktoré leží v stepi za Bajkalom na hraniciach Mongolska a Číny. V júni 2014 podpísal trojročnú zmluvu s armádou, odišiel so svojou tankovou jednotkou na cvičenie na západe Ruska a vo februári tohto roka dorazil do Donbasu.
Dorži odišiel bojovať dobrovoľne. V novembri 2013 nastúpil na povinnú vojenskú službu, počas ktorej sa rozhodol, že sa stane vojakom z povolania. Povinná vojenská služba mu mala skončiť v novembri 2014 a následne sa mal z neho stať profesionálny vojak.
„Vraveli nám, že ideme na manévre, ale my sme vedeli, kam presne ideme. Všetci to vedeli. Psychicky i morálne som bol pripravený, že mierime na Ukrajinu. Tanky sme prefarbili ešte v Ulan Ude na stanici. Zamaľovali sme čísla, niektorí mali na tanku odznak jednotky, ktorý sme takisto zamaľovali.“ Jednotka vyrazila vlakom smerom na západ. Cesta trvala dlhých desať dní. Čím bližšie boli k miestu, tým viac ľudí ich vítalo. Na cvičisku v Rostovskej oblasti pobudol tri mesiace.
„8. februára prišiel rozkaz. Kapitán vyšiel von a povedal: Tak chlapci, ideme.“ Vojaci odovzdali mobilné telefóny a osobné doklady. Prišli k hranici a zastavili v lese. Dorži nasadol do tanku za svetla. Keď z neho vyliezol, bola už noc. Potom prišiel signál. Nikto nikomu nič nevysvetľoval. Podľa neho mohol každý vojak odmietnuť cestu na západ. „Nikto ich nenútil. Niektorí odmietli už v Ulan Ude, keď im došlo, že by sa im mohlo niečo stať.“ V noci pricestovali do Donecka. Dorži vyliezol z poklopu, aby sa pozrel na mesto. Páčilo sa mu. Prápor dostal teplé jedlo, ubytoval sa v internáte miestnej univerzity.
„Všetci hovorili: nie, nie, nie. A celá naša rota: no to určite. Na verejnosti to ale nikto neprizná. Naša vláda chápe, že Ukrajine treba pomôcť, ale keby vojsko poslala oficiálne, Európa a NATO by zasiahli.“
Doržiho prápor sa skladal z troch častí. Každá rota mala k dispozícii desať tankov, tri transportéry a päť nákladných automobilov Ural s muníciou. V Debaľceve bojovali i jeho velitelia. „Sú to správni chlapi. Nie sú to zbabelci, žiadny z nich sa nezľakol. Boli sme na tom rovnako. Je jedno, či ste plukovník alebo vojak.“ S milíciou Doneckej ľudovej republiky sa vojaci podľa Doržiho nijako nekoordinovali. „Sú divní. Strieľajú a strieľajú, potom prestanú. Bojujú, ako keby chodili do práce. Pristúpia na nejakú líniu, ale keď treba postupovať a nepriateľa zničiť, odmietnu pokračovať. Hovoria, že je to nebezpečné.“ Dorži mal k dispozícii dobrý tank so zameriavačom pre nočné videnie i riadenie rakety. „S tým len ťažko môžete minúť cieľ. Zasiahli sme každý vojenský kryt a zákop.“
Niektorí vojaci netušili, že boli obkľúčení. Keď to zistili, rozhodli sa hrdlo preraziť. Na obranu Logvinova povolali ruský tankový prápor, ktorý sa už niekoľko dní nachádzal na východe Ukrajiny.
„Stalo sa to 19. februára za súmraku. Môj nový rok odštartoval zle.“ Mladému vojakovi sa podarilo zasiahnuť jeden ukrajinský tank, ktorý explodoval. Vystrelil ešte raz, ale pancier ďalšieho tanku zásah vydržal. Stroj sa otočil a zmizol medzi stromami. „Bolo to ohlušujúce. Otvoril som oči a uvidel som oheň. Začul som šušťanie, ako v nábojoch explodoval strelný prach. Chcel som otvoriť poklop, ale nešlo to. Jediné, na čo som myslel, bola smrť. Hovoril som si: To je všetko? Dvadsať rokov som žil a zrazu koniec? Potom sa mi rozsvietilo v hlave. Pohol som sa, čo znamenalo, že som nažive.“ Podarilo sa mu vyliezť z tanku, spadol a začal sa váľať po zemi, aby uhasil plamene. Uvidel trochu snehu a vyváľal sa v ňom. Zachránil ho vojak, ktorý si na neho ľahol a plamene udusil. Potom mu podal lieky proti bolesti, naložili ho do transportéra a odviezli do neďalekej Horlivky.
Mladý vojak nie je pyšný na to, že zabíjal ľudí. „Vieš, že v tom druhom tanku je človek ako ty. Z mäsa a kostí. Na druhej strane vieš, že je to nepriateľ, ktorý zabíja nevinných ľudí. Civilistov. Deti.“ V piatok Doržiho podľa autorky rozhovoru Jeleny Kosťučenkovej previezli spoločne s ďalšími vojakmi do Rostova na Done. Ministerstvo obrany by malo uhradiť náklady na jeho liečbu. Pre mladého vojaka vojna skončila. „Slúžil som dobre, bojoval som za Doneckú ľudovú republiku. Teraz sa musím sústrediť na štúdium a prácu.“
Stalingradský kotol (1942-1943)
Dejiny zatiaľ nepoznajú krvavejšiu a urputnejšiu bitku než tú, čo sa odohrala počas druhej svetovej vojny pri Stalingrade. Trvala šesť mesiacov a na oboch stranách si podľa odhadov spolu vyžiadala viac ako jeden a pol milióna vojakov. „Stalingrad sa stal vecou osobnej prestíže medzi nemeckým fuhrerom a sovietskym vodcom, po ktorom bolo toto mesto pomenované“, napísal v jednom z listov plukovník Helmuth Groscurth. Pre votrelcov sa skončila totálnou prehrou a stala sa zlomovým bodom celej vojny.
Z takmer tristotisícovej Paulusovej šiestej armády, ktorá skončila v stalingradskom kotle, sa po vojne vrátilo domov len okolo päťtisíc mužov. Mnohonásobne väčšie straty zaznamenala druhá strana. Útok stalingradským smerom začali Nemci v lete 1942 s vyše sto divíziami a s počiatočným nadšením z úspechov. Prezrádzajú to aj zápisy v denníku vojaka Wilhelma Hofmanna:
- 27. júla: Po dlhom pochode donskou stepou sme konečne dorazili k rieke a takmer bez boja sme sa zmocnili veľkej ruskej dediny Cimljanskaja. V tej dusnej horúčave sme všetci mali nesmiernu radosť, keď sme zazreli Don, mohli sme sa vykúpať v jeho chladnej vode a vyprať si bielizeň. Dedina je vraj preslávená vynikajúcim vínom. Budem musieť poslať niekoľko fľašiek domov. Otec bude mať radosť, keď dostane balík od svojho Wiliho...
- 2. augusta: Zmocnili sme sa jednej stanice a došli až k rieke Sal. Nie je ako Don, voda je tu teplá a vôbec neosviežuje. Aké ohromné priestory majú Sovieti! Aké úrodné polia tu budeme mať, keď sa vojna skončí. Len aby to už skoro bolo. Viem, že náš vodca dovedie všetko do dobrého konca.
- 12. augusta: Rútime sa na Stalingrad popri železnici. Včera zadržali náš pluk kaťuše a potom ruské tanky. „Vrhli do boja svoje posledné sily, “ vysvetlil mi kapitán Berner. Očakávame veľké posily, Rusov porazíme. Dnes ráno sa rozdávali medaily vojakom, ktorí sa vyznamenali v boji pri Kantemirovke. Je možné, aby som sa vrátil k Elze bez vyznamenania? Dúfam, že za Stalingrad odmení vodca aj mňa.
- 23. augusta: Dostali sme dobrú správu. Severne od Stalingradu dorazili naše jednotky až k Volge a zmocnili sa časti mesta. Rusom ostávajú len dve možnosti: utiecť za Volgu alebo sa vzdať. Tlmočník nášho pluku vypočúval zraneného zajatého dôstojníka. Povedal, že Rusi budú brániť Stalingrad do posledného muža. Je to niečo nepochopiteľné.
Veľký optimizmus vládol na začiatku druhej polovice roku 1942 aj v Berlíne. Víťazstvo pri Stalingrade očakávali v každom okamihu. Hitler dokonca už plánoval, ako budú jeho vojská pokračovať v ťažení na Kaukaz celú zimu a ako potom dá vybudovať gigantickú širokorozchodnú železnicu z Nemecka do nových východných teritórií. Pätnásteho septembra Hitlerov tlačový šéf Otto Dietrich novinárom oznámil, že „bitka o Stalingrad sa blíži k svojmu triumfálnemu záveru“. Niektoré nemecké noviny v zápätí vyšli so zvláštnymi vydaniami, v ktorých titulky hlásali, že dobytie mesta je hotová vec. Minister nacistickej propagandy Joseph Goebbels bol opatrnejší. Osemnásteho augusta síce tiež začal svoje poznámky slovami „teraz, keď je dobytie Stalingradu isté“, no redaktorov nabádal, aby si na titulky našli aj niečo iné ako Stalingrad. Mal správne tušenie.
Stalingrad predstavoval bod obratu na východnom fronte (Špeciál s Andrejom Žiarovským)
Už o pár dní začalo najvyššie velenie wehrmachtu hovoriť o neobyčajne urputnom boji, ktorý dobytiu mesta predchádza. Bojovalo sa o každý dom, úspechy sa na oboch stranách počítali na metre. Ako pred rokmi povedal v televíznom seriáli o „neznámej vojne“ americký herec Burt Lancaster, ktorý dokument moderoval, „celé prápory padajú, aby dobyli jedinú budovu.“
Pokračovanie zápisov z denníka vojaka Wilhelma Hofmanna:
- 11. septembra: Náš prápor bojuje na predmestí Stalingradu. Vidieť Volgu, bez prestávky hrmia delá. Všetko okolo horí. Nepriateľské delá a guľomety strieľajú z horiaceho mesta.
- 13. septembra: Zlý deň. Náš prápor nemal šťastie. Ráno zabili kaťuše dvadsaťštyri ľudí a päťdesiat zranili. Rusi sa bijú so zúfalstvom divej zveri a nevzdávajú sa. Nechajú nás priblížiť sa a zasypávajú nás granátmi. Včera zabili nadporučíka Krausa. Rota je bez veliteľa.
- 18. septembra: Už tri dni bojujeme v sklade obilia. Veliteľ práporu nám povedal: „Politickí komisári dali obrancom budovy rozkaz bojovať do posledného dychu.“ Ak budú rovnako brániť všetky stalingradské budovy, nevráti sa do Nemecka ani jediný náš vojak. Dostal som dnes list od Elzy.
- 22. septembra: Odpor Rusov v skladisku sme zlomili. Vnútri sme našli štyridsať mŕtvych. Polovica mala námornícke uniformy. Sú to morskí diabli. Zajali sme jedného ťažko raneného. Nemôže hovoriť alebo to predstiera.
- 22. októbra: Nášmu pluku sa nepodarilo vniknúť do závodu, na ktorý útočíme už tri týždne. Prišli sme o mnoho ľudí. Na každom kroku narážame na mŕtvoly. Cez deň sa nedá dýchať. Niet dosť času ani ľudí, aby odpratávali rozkladajúce sa telá.
Boje v meste trvali tri týždne. Rusi medzitým sústredili obrovskú útočnú silu - takmer milión vojakov. Devätnásteho novembra prešli do protiútoku. Paulus žiadal Berlín o povolenie na ústup. Hitler nesúhlasil. Prisľúbil pomoc. Narýchlo vytvorenej skupine armád Don, vedenej poľným maršálom Mansteinom, sa však nepodarilo dostať Paulusa z ruských klieští. Stroskotal aj Göringov plán zásobovať obkľúčených vojakov lietadlami.
Obkľúčení vojaci chýbala munícia, zomierali od hladu, zimy a vyčerpania. Z denníka vojaka Wilhelma Hofmanna:
- 14. decembra: Všetkých nás mučí hlad. Najlepšou pochúťkou sú zamrznuté zemiaky, no nie je ľahké dostať ich zo zamrznutej zeme pod paľbou Rusov.
- 28. decembra: Zjedli sme všetky kone. Som pripravený jesť aj masť z mačiek. Hovoria, že nie je zlá. Vojaci sa podobajú mŕtvolám alebo bláznom, nehľadajú nič, len niečo na zjedenie, čokoľvek, čo by si mohli dať do úst. Už sa nezakopávajú pred ruským delostrelectvom. Nemáme síl chodiť, ležať ani sa kryť.
Zúfalý Paulus dvadsiateho januára požiadal Berlín o súhlas s kapituláciou. „Môj vodca, nemožno už žiadať od vojakov v Stalingrade, aby bojovali až do posledného náboja, pretože na to nemajú ani fyzické sily a ani ten posledný náboj.“ Hitler zúril. „Kapitulácia je vylúčená.“ Namiesto pompéznych osláv desiateho výročia prevzatia moci sa nacistické velenie chystalo na ohlásenie veľkej porážky. Goebbels prikázal zošrotovať plagát s nápisom: 30. január 1933 - 30. január 1943: jeden boj, jedno víťazstvo. Odvolal aj pripravované sprievody a vlajkovú výzdobu, zrušil štátny sviatok. Len Göring predniesol rozhlasový prejav k ozbrojeným silám a on v zastúpení prehovoril na zhromaždení v berlínskom športovom paláci. Jedno i druhé podujatie navyše narušili nálety britských bombardérov.
Posledný januárový deň povýšil Hitler Friedricha Paulusa do hodnosti poľného maršála. Veril, že nepadne do zajatia, že sa zachová ako správny nemecký dôstojník a radšej zvolí dobrovoľnú smrť. Mýlil sa. Čerstvý maršál Paulus a spolu s ním trinásť generálov vyšlo z úkrytu s rukami nad hlavami. Správu o zajatí veliteľa šiestej armády odvysielal moskovský rozhlas.
Zabezpečenie stravovania a prežitie vo vojne
Jednou z priorít každej armády bolo, je a vždy bude zabezpečenie optimálneho stravovania svojich vojakov. Vo vojenských dejinách sa tento nadmieru dôležitý a neraz aj komplikovaný problém riešil rôznymi spôsobmi. Napríklad v starovekom Ríme si jednotlivé družstvá legionárov počas vojnových ťažení so sebou niesli ručné mlynčeky na mletie obilia. Zrno v podstate predstavovalo konzervovanú potravinu. Z hrubej šrotovej múky si potom vojaci pripravovali rôzne kaše, alebo piekli placky. Množstvo obilia, ktoré si vojak počas vojnového ťaženia v staroveku bral so sebou, bývalo rôzne. Väčšinou takáto dávka mala vystačiť na niekoľko dní.
Počas postupu cez nepriateľské územie bola zároveň väčšina potravín transportovaná spolu s armádou. Dôležitú úlohu v zásobovaní operujúcej armády vo vojenských dejinách mali markytáni a markytánky. Boli to obchodníci a obchodníčky predávajúci vojakom na pochode i v táborisku potraviny, najmä nápoje. Išlo o súkromníkov viazaných k vojenskej jednotke - napríklad k pluku - zmluvou. Slúžne, napríklad v žoldnierskych armádach, sa mohlo vojakom vyplácať jednak vo forme finančných prostriedkov a jednak vo forme naturálií. K najdôležitejším naturáliám patrili predpismi stanovené dávky mäsa, chleba, vína a piva.
Nakoľko sa vojak musel o prípravu jedla postarať sám, vojenský erár mu dodával aspoň najnutnejšie nádoby; napríklad v roku 1758 patrili k súčasti výstroja rakúskej armády poľná fľaša s remeňom, kotlík a medený kastról. Až do poslednej tretiny devätnásteho storočia sa vojaci hromadne stravovali len počas pobytu v nemocnici, počas cvičení (manévrov) a počas vojenských slávností. Stále teda platilo, že sa vojak musí postarať o svoju stravu sám. Kasárenské jedálne pre mužstvo vznikali až v najnovšej dobe. Až do druhej svetovej vojny bol vojak nútený jesť na vlastnom lôžku - gavalci, v lepšom prípade pri stole miestnosti, v ktorej nocoval.
V tejto súvislosti si môžeme položiť otázku, kto varil. Ako kuchári spočiatku pôsobili vojaci bez hodnosti, ktorí sa pri varení denne striedali. Variť sa učili od svojich starších druhov. Výučbou varenia sa v rámci svojich zmluvných povinností zaoberali aj markytáni, resp. markytánky a dokonca osoby prináležiace do personálu rôznych špitálov. Poľné a poľné mobilné kuchyne sa v rakúsko-uhorskej armáde objavili až koncom prvého decénia 20. storočia.
Jedlo ako také patrilo vo vojenských dejinách k najdôležitejšej každodennosti života vojaka. Ak dobrú a výdatnú stravu vojak obvykle bral na vedomie, jej zhoršenie malo za následok nesúhlas dávaný okamžite a ostentatívne najavo. Nekvalitná strava mohla dokonca spôsobovať nepokoje a vzbury vojakov. V povedomí verejnosti je v tejto súvislosti dostatočne známa napríklad vzbura na ruskom krížniku Potemkin v roku 1905. Jedným z dôvodov vzbury vojakov slovenskej armády v Kremnici v roku 1939 bola takisto nekvalitná strava. Služba vo vojenskej kuchyni nemusela byť vždy lukratívna, tak ako si to väčšinou predstavovali branci pred nástupom na základnú vojenskú službu. Téma vojenského stravovania v dejinách patrí k pomerne zaujímavým témam.
Extrémne podmienky, aké nastali v Stalingradskom kotli, kde vojaci zomierali od hladu a vyčerpania, jasne ukazujú, aký kritický je dostatok zásob pre prežitie obkľúčených jednotiek. V takýchto situáciách sa stravovanie stáva nielen otázkou morálky, ale aj priameho prežitia.